Antelope Canyon a Monument Valley

Antelope Canyon a Monument Valley

West Coast Trip 2013, Day 3, 670 km

Vstať pred ôsmou znamená kruté sebazaprenie, no v istých situáciách je hlad oveľa viac ako spánok. Toto je jedna z nich. Aby sme sa dostali do jedálne, musíme vyjsť z hotela a prejsť cez parkovisko do vedľajšej budovy. Nie že by na tom záležalo, no neskôr pochopíme, že ak má hotel jedáleň, hoc aj na druhej strane mesta, tak šanca na pokrm, aký by sme mohli nazvať raňajkami, je výrazne vyššia, ako keď jedáleň v hoteli nie je. Toto sa naučíme až o dvadsaťštyri hodín, teraz si môžeme v blaženej nevedomosti užívať kontinentálne raňajky. Netuším, aký kontinent mal ich tvorca na mysli, no Európa to očividne nebola. Ponuka polotovarov a nízkotučných jogurtov, iné v tejto krajine vlastne ani nejestvujú, mi je ukradnutá, zaujali ma totiž kuchynské stroje, aké som doteraz nevidel. Z prvého si najskôr do šálky načapujem riedke cesto, úplne rovnako, ako sa zvykne čapovať voda z barelov. To vylievam do okrúhlej formy s hranatými výstupkami, zaklopím protiľahlú stranu a po odpočítaní 60 sekúnd na červenom LCD vyťahujem čerstvo upečenú waflu. Wau! Zopakujem si to dvakrát, v naivnom nadšení polejem plasticky chutiacim javorovým sirupom, čo o pár sekúnd neskôr oľutujem a hneď aj opravujem o niečo menej plastickým džemom. Skôr, než navždy opustíme Kanab, ešte z panelov pri chodníkoch zisťujem, že táto diera veľa krát slúžila ako kulisa k slávnym holywoodskym westernom. Dávno pred nami sa tu vraj ponevierali Dean Martin, Clint Eastwood, John Wayne a kopec iných.

Do Toyoty sadáme niečo pred deviatou a po hodinovej ceste prichádzame do mestečka Page. Je niečo pred deviatou :-) Takéto cestovanie v čase sa nám veľmi páči. Hneď zrána teda získavame späť tú hodinu, o ktorú sme včera prišli a vraciame sa do Pacific Time Zone, vďaka čomu sa nám darí chytiť jednu z prvých tour do Lower Antelope Canyon. Z fotiek ho poznajú všetci, no málokto tuší, ako sa volá alebo kde sa vôbec nachádza. Antelope sa delí na horný a dolný kaňon, oba patria pod správu kmeňa Navajo. To znamená, že potomkovia pôvodných obyvateľov Ameriky tu organizujú prehliadky, vyberajú vstupné, predávajú suveníry a nastavujú ISO na foťákoch turistov. Na mieste, ktoré má v názve kaňon, by stredoeurópsky človek čakal nejakú poriadnu dieru v zemi, no tu stojíme v priestore, ktorý by sme u nás nazvali napríklad pole. V tom lepšom prípade.

lower antelope canyon parking place1 Antelope Canyon a Monument Valley

Tam niekde za parkoviskom by mal byť Lower Antelope Canyon.

Prichádza naša sprievodkyňa, sympatická, ani nie 150-kilová indiánka obutá vo flipflopoch a vedie nás ku vstupu do kaňonu, hoci ešte stále sa nič v okolí na kaňon nepodobá, ani keby ste sa na svet pozerali riadne rozšírenými zrenicami. Cestou sa dozvedáme, že v našej asi dvadsaťčlennej skupinke nie je ani jeden Američan, ale zato asi desať Francúzov, čo sprievodkyni pripomína, že v roku 1997 nečakaná vlna vody z prívalových dažďov v kaňone zabila sedem ich rodákov. Francúzi mierne blednú, všetci ostatní sa tvárime úplne najviac sústrastne a podvedome pozeráme po mrakoch, ktoré by mohli poslať podobnú vlnu aj na nás. Nikde žiadne. Zastavujeme pred neveľkou, tým myslím naozaj úplne bezvýznamnou prasklinou v zemi a zisťujeme, že práve stojíme pred, lepšie povedané nad vstupom do kaňonu. Pozerám vystrašene na ten asi pol metrový otvor v zemi, neverím, že sa doň zmestím, potom mi však padnú oči na našu sprievodkyňu s obvodom pása 180 cm. Každému, kto mal v detstve tie hračky, pri ktorých zasúvate správne tvary do správnych otvorov, musí byť v tej chvíli okamžite jasné, že tvar našej sprievodkyne do otvoru v zemi pasovať jednoducho nemôže.

lower antelope canyon navajo guide1 Antelope Canyon a Monument Valley

Naša Navajo sprievodkyňa by sa mala zmestiť do tej praskliny v zemi. Impossible.

Asi nie som jediný, kto na túto kombináciu pozerá ako bača do Tuzexu, a tak Navajo girl prednesie vetu, ktorá nás bude sprevádzať až do konca nášho roadtripu: Don’t worry guys – I fit, you fit. A už sa aj jej mohutná postavička stráca v červenej zemi. Posmelený týmto paranormálnym úkazom sa všetci ostatní hrnieme za ňou a o pár vertikálnych metrov nižšie vstupujeme do kaňonu, ktorého steny vytvarovala voda za tisícročia do takých úžasných tvarov, že sa to tu ani nebudem snažiť opisovať, fotky vás presvedčia.

 

 

Navajo girl nám párkrát zahrá na flaute, nafotíme slabé 2 GB fotiek (každý) a ako poslední zo skupiny vychádzame späť na púštnym slnkom rozpálený zemský povrch. Tam už pred búdkou na lístky čaká zástup, akoby dnes bolo zadarmo, a tak dôležitá rada pre našich nasledovníkov – ak pôjdete do Antelope, tak si určite privstaňte na jednu z prvých tour. Nielenže tam potom nebudete stáť ako za socíku na mandarinky, ale budete mať vraj aj lepšie svetlo na fotenie.

 

lower antelope woman with flying hair1 Antelope Canyon a Monument Valley

V Antelope Canyone vytvarovala voda šutre do rôznych nečakaných tvarov. Tu by ste mali vidieť dámu, ktorej vejú vlasy vo vetre.

My máme nafoteného aj dosť, tak sa vraciame do mestečka Page. Tam dopĺňame zásoby plastic rožkov, plastic vody a baby karotky, a pretože má dnes Kika narodky (sedemnásť), tak pre ňu kupujeme najmenej plastic tortu, akú v megamarkete nájdeme. Tie pestrofarebné veci poukladané na smotanovom korpuse vyzerajú celkom ako ozajstné ovocie, tak sa celkom tešíme, aj keď len tak opatrne. Špeciálna potravina si v 45°C vyžaduje efektívne chladenie, preto dokupujeme polystyrenovú bedňu a do nej za dve kilá ľadu, z ktorých sa nám asi kilo cestou k autu nenávratne odparí. Máme cestovnú chladničku. Na miestnej pumpe prvýkrát dopĺňame pohonné hmoty, bez pomoci ochotného Amíka by sa nám to nikdy nepodarilo, ale o tom niekedy inokedy. S doplnenými zásobami jedla a benzínu sa presúvame k obrovskej priehrade Glen Canyon Dam za mestom, ktorá veľkosťou pripomína slávnu Hoover Dam, a tu nad darčekovou mapou zo suvenírového obchodu špekulujeme, či odtiaľto vyrazíme priamo do Williamsu, kde dnes nocujeme, alebo presne opačným smerom do Monument Valley, ktoré sme pôvodne v pláne nemali. Darčeková mapa je príliš malá a moja detská túžba vidieť červené skaly z Marlboro plagátov je príliš veľká.

colorado river glen canyon1 Antelope Canyon a Monument Valley

Rieka Colorado roztáča turbíny v priehrade Glen Canyon.

 

Stotridsať míľ cesty do Monument Valley vedie nie príliš zaujímavou krajinou, my však máme v aute birthday party s tortou, ktorá je až nečakane dobrá, tak nám to celkom svižne ubieha. Monument Valley, rovnako ako Antelope canyon, patrí kmeňu Navajo, náš National Park Annual Pass teda ani nevyťahujeme a za vstup do Navajo Tribal Park platíme sympatických 5 USD. Najskôr len tak z múrika Visitor Centra civíme na tie obrovské pozostatky morského dna, ktoré tu bolo ešte toť pred 570 miliónmi rokov a ktoré vietor obrúsil do tvarov pripomínajúcich všeličo, ale asi najčastejšie ruky s prstami. Alebo bez nich. Ťažko to rozoznať takto z diaľky. Pomedzi obrovské skalné veže, ktoré ešte stále ako-tak odolávajú erózii, vedie cesta, u nás by sa volala náučný chodník, tu je to Valley Road. Pôvodní obyvatelia Ameriky po nej na monster truckoch, ktoré sú pre svoj vek viac monster, ako trucky, vozia turistov, aby sa k tej kráse dostali čo najbližšie. Nebudeme my platiť za hodinové natriasanie sa na korbe polorozpadnutého náklaďáku, a tak ako niekoľko ďalších turistov na autách z požičovne, aj my vyrážame do červeného piesku na našej Toyote. Pre tých, ktorí nečítali predošlé časti, len upresním, že to, čo sme si požičali, nie je terénna Toyota Hilux, ale decentná Camry, teda limuzína určená na rovné a asfaltové cesty, čítajte s dôrazom na slovo asfaltové.

 

monument valley road Antelope Canyon a Monument Valley

Monument Valley

 

To, že všetci ostatní turisti smerujúci na náučný chodník šoférujú Jeepy alebo iné štvorkolky, sa mi v tejto chvíli nezdá nijak podstatné, ten moment prekvapenia nastane až o 45 sekúnd. Vtedy prichádza prvá 180° zákruta a to, čo je za ňou, by sa dalo najvýstižnejšie opísať ako červená zjazdovka – aj farbou, aj sklonom. Toto je presne tá nezabudnuteľná chvíľa, kedy vydesený kričím kurva, ale hlavne si uvedomujem, že traktor size kolesá na Navajo truckoch nie sú žiadna trápna póza, ako som si myslel doposiaľ, ale obyčajná nevyhnutnosť.

Nasleduje reklama, môžete si odskočiť na WC alebo do chladničky pre pivo.
Ak nepotrebujete ani jedno ani druhé, tak môžete skúsiť kliknuť na inzerát nižšie, podporíte tak pár centami tento blog. Díkez.

Ono ten samotný sklon cesty (že cesta, LOL) by nebol až taký neprekonateľný problém, keď sa však k nemu pridajú superjamy, aké hádam ani na bratislavských cestách nenájdete, a hlavne ten vydrbaný dvadsaťcenti hlboký červený piesok, tak tu už problém máme. Postupujeme do údolia rýchlosťou, akú digitálny tachometer ani nedokáže zaznamenať, okolo nás svištia tridsiatkou indiánske gáziky, na korbách im poskakujú smrteľne vystrašení, zväčša ázijskí turisti, chytrák na požičanom Jeepe sa nedočkavo lepí na náš kufor, my sa len nekontrolovane pohupujeme, nahlas kričíme rôzne random nadávky a v duchu premýšľame, koľko asi tak môže stáť, keď na aute z požičovne odtrhnete výfuk alebo prerazíte olejovú vaňu. Možno bude nejaká zľavička, keď dáme oboje, dúfam v duchu.

 

Na prvej rovinke zastavujeme, spotení vyskakujeme z auta, no našťastie okamžite zabúdame, že tá downhill dráha, ktorú sme práve zliezli, je aj jedinou cestou späť, pretože máme pred sebou zatiaľ najúžasnejšiu panorámu celého tripu. Monument Valley skaly, ktoré sa inak odborne nazývajú Messa, Butte alebo Spire, sú takto zblízka ešte neuveriteľnejšie, ako na všetkých tých fotkách, ktoré sme počas svojich krátkych životov videli. Opantaní krásou skúšame pokračovať kus ďalej po tom, čo by ani v JRD Močenok nevolali cestou, keď sa ale po dvadsiatich minútach dotrasieme na miesto v mape označené ako bod 1, teda na začiatok celej Valley Road, tak to sklamane otáčame. Navyše sa dvíha nepríjemný vietor a všade naokolo lieta to červené svinstvo. Hoci sme si nemysleli, že je to možné, cesta hore do Visitor Centra je ešte o riadny kus drsnejšia, ako bol úvodný zjazd. Toyota nie celkom zvláda hlboký piesok, šmýkame sa a zapadáme, cúvame pomedzi krátery, v akých by sa stratila celá Fabia, znova sa rozbiehame, piesok spod kolies fŕka vyše auta, a to všetko asi v 30° svahu. Chvíľami to vyzerá, že odtiaľto nás vytiahne už len indiánsky truck.

 

Nakoniec sa centimeter za centimetrom prebrodíme najhoršími úsekmi a všetko je v porádečku. Teda až na Toyotu, zázrakom sme síce nič neprerazili, no naše pred pol hoďkou ešte biele auto je teraz sýtej tehlovej farby. Spoliehame sa, že počas tých 350 kilometrov, ktoré nás delia od Knights Inn hotela vo Williamse, to predsa musí sfúknuť. Keď pred desiatou v noci zastavujeme vo Williamse, tak väčšina Monument Valley prachu je ešte stále s nami. Ubytovávame sa v doteraz najmenšom hoteli našej cesty, na pumpe oproti kupujeme pár pív, Kikinu birthday party predsa nemôžeme odfláknuť len tak s nealkom. Ja na nočnom stolíku pripravujem dnes už legendary sladké rohlíky natreté arašidovým maslom a dochutené slanými crackrovými rybičkami. Toto cool jedlo je síce niekomu na smiech, no keby Pusinka vedela, aké raňajky nás čakajú, vďačne by ho zjedla.

 


 Kanab – Antelope Canyon – Monument Valley – Willimas, 670 km | Väčšia mapa >>

Prečítajte si aj:
West Coast Road Trip Day 1 - Hiking v Las Vegas >>
West Coast Road Trip Day 2 - Zion National Park >>

Jedenásť dní, 4 000 kilometrov, traja ľudia a jedna Toyota. Tak vyzeral náš augustový road trip po západnom pobreží Ameriky. Prešli sme stovky kilometrov po cestách bez jedinej zákruty, ale aj najkľukatejšou ulicou sveta. Spali sme v sklenenej pyramíde vo Vegas, v karavane na brehu jazera, v stane s preglejkovými stenami, ktorý bol drahší, ako luxusný hotel, ale najčastejšie v zastrčených malých moteloch, kde sa na raňajky podávali donutky veľkosti dvojeurovky. Bývali sme vo štvrtiach, kde masívne pokérovaní Mexičania o desiatej večer vyhadzujú v amoku cez okná svojho domu nábytok do ohňa na dvore a nikomu to nepríde ani trochu zvláštne. Živili sme sa sladkými rožkami natretými arašidovým maslom, zajedali sme to babykarotkou a sušeným ovocím. Bolo nám dobre.

Pridaj komentár