Lucia Šicková, Pixel Federation – Vždy nájdem zmysel v tom, čo robím.


Spoluzakladateľka nášho najúspešnejšieho herného štúdia, matka troch detí a žena s obrovskou chuťou neustále sa učiť. O začiatkoch PIXEL FEDERATION, ale aj o tom, čo všetko nás môžu naučiť hry, ako nadchnúť ženy pre technológie a aké lifehacks jej pomáhajú synchronizovať náročnú prácu s veľkou rodinou v exkluzívnom rozhovore pre časopis TECHBOX porozprávala Lucia Šicková.

Aké hry máš teraz nainštalované v telefóne?

Ja milujem hry, ktoré majú nejaký impact, či už sociálny impact, alebo art hry. Mám tam teda takéto, ale milujem aj logické puzzle hry, takých mám v telefóne kopec a potom tam mám také, ktoré chcem skúšať kvôli tomu, aby som rozumela herným mechanikám. A samozrejme mám nainštalované naše hry.

Ktorá je momentálne tvoja najobľúbenejšia?

Dots ma dlho držali, je to také logické spájanie viacerých guličiek, strašne dlho som hrávala Polytopiu, čo je strategická hra podobná hre Civilizácia, ale je určená pre mobily. Veľmi dlho som hrávala aj Valiant Hearts, to je hra o prvej svetovej vojne od Ubisoftu. Nestíham sa hrať toľko, koľko by som chcela. Skôr sledujem, čo hráva moje najstaršie dieťa a tým sa dám stiahnuť.

„Šimon mi ukázal svet hier zvnútra a ten sa mi veľmi páčil.“

A čo hry od Pixelu?

Mám rada Diggyho (Diggy´s Adventure), je mi asi tak srdcu najbližší, pretože je to puzzle adventúrka. Hrala som aj vláčiky (TrainStation), hrám Seaport, teraz som hrala mačky (Steam Cats). Tie sa mi veľmi páčia, aj keď ja v nich potrebujem trošku viac, ako len to, že si vyskillujem nejakú mačičku a pošlem ju do boja, potrebujem viac mechaník. Ale hrám každú našu hru.

Hrávala si hry aj predtým, ako si sa stretla so Šimonom?

Ja som nikdy nebola hardcore gamer, ani sa za takého nepovažujem. Rada si zahrám dobrú hru, ale nie som vášnivý hráč. Moja najväčšia srdcovka je Civilizácia, veľkú nostalgiu mám okolo Troch vikingov a hier, ktoré sme hrávali s mojím bratom, ako Mortal Combat, ktorý sme hrali na našom prvom počítači. Šimon mi ukázal svet hier zvnútra a ten sa mi veľmi páčil. Ja som štrukturovaný človek, ale napriek tomu mám veľmi rada kreatívu a kreatívnych ľudí. Preto som sa popri svojej práci trochu vŕtala aj vo filmovom svete, pomáhala som ako dobrovoľník na festivaloch a robila som nejaké produkcie. Šimon mi ukázal, že v hernom priestore sa to všetko krásne spája. Aj tá štruktúra, aj ľudia, aj vzdelávanie a aj kreativita.

Lucia Šicková, PIXEL FEDERATION | foto: Peter Frolo

Ľudia, ktorí založili Pixel Federation, spolu začínali na hre Elveon (AAA projekt pre nemeckú firmu). Aká tam bola tvoja úloha?

Elveon bol môj prvý herný projekt. Ako projektový manažér som mala za sebou viacero skúseností, pracovala som pre T-com, neskôr som prešla ako junior konzultant na projekty Svetovej banky, popritom som pomáhala s nejakými festivalmi. Nebála som sa technológií, bavilo ma robiť s ľuďmi, vedela som dobre koordinovať a najbližšie, čomu som pričuchla, bolo tradičné HR (ľudské zdroje). So Šimonom aj s Filipom Fischerom sme sa spolu veľa rozprávali o tom, že možno niekto taký, ako som ja, by sa im zišiel. Dohodli sme sa a začala som tam pracovať. Hoci nie všetky veci vypálili úplne dobre, bola to aj tak jedna z najúžasnejších skúseností. Aj preto, lebo sme sa tam dali všetci dokopy, videli sme, ako v rámci herného vývoja veci fungujú. Bola to pre mňa tvrdá škola, veľa som si zažila, a zároveň sme sa tam stretli partia ľudí, ktorí sme si rozumeli a chceli sme v budúcnosti vyskúšať niečo spoločné.

Čo bolo tým impulzom, kedy ste si povedali, že založíte Pixel?

Projekt Elveon nebol v dobrom štádiu a v jednom momente sme odtiaľ odišli, alebo boli odídení viacerí a rozhodovali sme sa, ako ďalej. Premýšľali sme, či si nájsť štandardnú prácu a popritom skúšať rozbiehať niečo vlastné, ale mali sme už dosť skúseností na to, aby sme vedeli, že to nebude fungovať, ak budeme robiť niečo len na polovicu. Rozhodli sme sa preto založiť si vlastnú firmu a každý z nás štyroch do toho išiel s trochu inými očakávaniami. Mňa na vývoji hier fascinovali ľudia a už vtedy som videla, že na našom trhu je veľmi slabá ponuka služieb týkajúcich sa vzdelávania, HR podpory pre herný priemysel. Mojím zámerom už vtedy bolo, aby sme sa venovali vzdelávaniu trošku zoširšia. Jednak si budeme vychovávať vlastné talenty, ale aj kultivovať herné prostredie. Chalani zas chceli plnohodnotne robiť hry, ale robiť hry stojí veľmi veľa peňazí a nikto z nás vtedy veľa peňazí nemal. Preto sme začínali tak, že sme robili kreatívne interaktívne webové riešenia a už vtedy sme urobili aj náš prvý vzdelávací projekt, 3D animačný kurz.

“ Neodhadli sme, aký dopad na herný priemysel budú mať smartfóny a tablety. Všetko sa začalo konsolidovať smerom k mobilnému trhu.“

Keď ste odchádzali z firmy, kde veľa vecí nefungovalo, tak ste pravdepodobne mali predstavu o tom, že v tej vlastnej, ktorú si založíte, budú veci fungovať inak a lepšie. Zistili ste po čase, že predsa len niečo musí fungovať presne tak, ako to bolo v tej starej firme?

Samozrejme. Skúsenosť je neprenosná. Je to rovnaké, ako keď radíte niekomu, ako má vychovávať deti, keď ešte nemáte vlastné. To je niečo, čo si musíte zažiť. Mnohé veci nefungujú dnes ani nám v Pixeli a určite sú tu ľudia, ktorí hovoria, že by to chceli robiť inak. Ja si myslím, že človek by si mal veci vyskúšať, mal by si vyskúšať robiť vlastný biznis a pochopí, že nedá sa všetko robiť čierno-bielo. Ja sama som až neskôr pri budovaní Pixelu pochopila veľa z tých vecí, ktoré sa robili vo firme, odkiaľ sme odišli. Myslím si však, že otvorená komunikácia, zdravý rozum, vzájomná dôvera, rešpekt a výdrž vždy vedú k spoločnému úspechu.

Keď dnes za tebou príde niekto mladý z tímu s tým, že poďme robiť niečo vo firme úplne inak, myslíš, že dokážeš rozlíšiť naivitu od naozaj dobrých nápadov?

Ja sa vždy snažím počúvať všetky nápady, otázna je potom ich implementácia. V Pixeli sme mali veľa ľudí, ktorí chceli robiť veľa zmien. A áno, niektoré zmeny by bolo možno lepšie urobiť štýlom, že vymažme všetko a začnime odznova, ale v tom štádiu, kde je Pixel dnes, robíme takéto rozhodnutia opatrnejšie. Uvedomujeme si, aké náročné je štartovať niektoré veci od začiatku, aké náročné je dostať sa do nejakého bodu a potom sa tam udržať. Niektoré rozhodnutia je preto omnoho náročnejšie urobiť dnes, ako keby sme ich robili na začiatku. Ja si myslím, že som veľmi naivný človek, pustím sa do hocičoho a potom po ceste riešim veci, ktoré prídu. Som však veľký makač, takže aj keď narazím na problém, tak ho vyriešim, ale zároveň viem, že to nie je úplne najideálnejšie. Čiže je to o tom, že sa snažíme hľadať cestu, ako sa zlepšovať, ale bez toho, aby sme to celé úplne rozbili.

Lucia Šicková, PIXEL FEDERATION | foto: Peter Frolo

Na začiatku ste vyvinuli štyri hry, no žiadna z nich nemala výrazný komerčný úspech. Čo bolo vašou motiváciou nezabaliť to a ísť ďalej?

Na začiatku sme mali investíciu, ktorú sme rozdelili medzi dva projekty. Prvým bola online hra, ktorú sme vyvinuli a práva na jej distribúciu sme predali nemeckému vydavateľovi, druhým bol vývoj hry pre Nintendo DS. Na začiatku pri nás stál veľmi skúsený človek z herného priemyslu, ktorý nás navigoval týmto smerom, a zároveň sme boli všetci nadšenci Nintendo hier, ale bohužiaľ vtedy sa ukázalo aj to, že sme nemali dobre prečítaný trh. Neodhadli sme, aký dopad na herný priemysel budú mať smartfóny a tablety. V tom čase sa všetko začalo konsolidovať smerom k mobilnému trhu a hoci sme vydali kvalitné hry, ktoré nemali zlé ratingy, tak tie hry nevedeli na seba zarobiť dostatok peňazí. Mali sme šťastie v nešťastí, keď sa nám po roku vrátili práva na distribúciu tej online hry. Bolo to v rovnakom období, kedy sme začali vyvíjať TrainStation. Dnes má tento projekt desať rokov, je plne automatizovaný, čiže nikto sa oň nestará, a napriek tomu každý mesiac zarába veľmi pekné peniaze.

„Máme dokonca hráčku, ktorá si dala vytetovať naše logo.“

Čo bola tá hlavná idea pri vzniku TrainStation? Mal niekto z firmy blízko k vlakom?

Vtedy sme mali dva koncepty. Jedným bola dating hra, a tým druhým práve vlaky. Šimon mal nostalgiu k transport tycoon hrám, ktoré mal kedysi veľmi rád. Podľa mňa sme si vtedy vôbec neuvedomovali, aký potenciál to má. V náš prospech hrali dve veci. Prvou bola diera na trhu, keďže Facebook bol v tej dobe zavalený rôznymi generickými FarmVille hrami a my sme priniesli kvalitný obsah na relatívne prázdnu platformu. Zároveň sme narazili na zaujímavú cieľovú skupinu milovníkov vlakov. Každý z nás mal v detstve vláčiky a u mnohých ľudí to zostalo ako srdcovka až do dospelosti. My dnes máme najväčšie virtuálne múzeum lokomotív, máme veľmi veľa hráčov, ktorí nám posielajú fotky z rôznych vlakových staníc s rôznymi lokomotívami. Máme dokonca hráčku, ktorá si dala vytetovať naše logo.

Má niekto vo firme vytetované logo Pixelu?

Nie, nikto.

S tým, že cielite na skupinu, kde budú fanatickí fanúšikovia a zberatelia vlakov, ste kalkulovali už pri vzniku TrainStation?
V dobe, keď sa vymýšľal ten projekt, som bola trochu mimo firmy, lebo som už mala prvé dieťa. Preto neviem úplne presne povedať, do akej miery mali chalani porozumenie ohľadom tohto trhu. Hlavne, my sme mali vtedy 27 až 33 rokov a vyrábali sme hry, ktoré nás bavili.

Smerujem k tomu, či pri vzniku Train Station bola tvrdá analytika, alebo to bol punk, že vyskúšame a uvidíme.

Nie, v tom čase to ešte nebola úplne tvrdá analytika. Skôr to, že vyskúšame.

Koľko ľudí robilo na koncepte Train Station?

Myslím, že koncept navrhovali dvaja, ale to sa ťažko určuje, koľko ľudí do toho vstupovalo, lebo kým sme boli malá firma, tak každý robil všetko.

Koľko ľudí mal vtedy Pixel?

Asi do dvadsať.

Dnes majú vaše najúspešnejšie hry TrainStation a Diggy´s Adventure spolu 15 miliónov užívateľov. Koľko z toho je aktívnych mesačne?

Okolo 2 a pol milióna hráčov. Túto metriku však až tak veľmi nesledujeme, pre nás je podstatnejšia krátkodobá a dlhodobá retencia (udržanie pravidelných hráčov).

Z ktorých krajín máte najviac hráčov?

Najsilnejšie krajiny sú USA, India a Nemecko.

A koľko ich je so Slovenska?

Asi 0,73%.

Koľko peňazí musí minúť hráč, aby ste ho označili za „whale“?

Takúto hranicu nemáme presne stanovenú. No hlavne, my sa nestaráme len o tých, ktorí veľa platia, našou filozofiou je starať sa o hráčov všeobecne. Hráčom, ktorí platia výrazne viac, dávame nejaký extra servis. Máme hráčov, ktorí nechali v našich hrách naozaj veľa peňazí, myslím si, že v niektorých prípadoch sú to aj šesťmiestne sumy. Takým ľuďom sme aj písali, ale oni boli spokojní, majú tú hru radi a chcú v nej míňať a nevadí im, keď minú veľa. Ale riešili sme aj situácie, kedy dieťa minulo peniaze v hre a my sme ich vrátili späť, lebo rodič bol nešťastný, koľko peňazí mu odišlo z karty. Mali sme aj hráča, ktorý bol niekoľkokrát u nás vo firme, minul v hre svoje posledné peniaze a prišla mu exekúcia, tak tomu sme tiež vrátili. Rozumieme tomu, že niektorí ľudia milujú naše hry tak, že nedokážu kontrolovať, koľko peňazí v nich minú. Snažíme sa s nimi aktívne komunikovať, budovať komunity, počúvať ich, rozumieť im.

Vnímate to v Pixeli ako problém, ak ľudia míňajú v hrách nad svoje možnosti? Snažíte sa ich nejako edukovať, či aspoň upozorňovať?

To je veľmi ťažká otázka. Máme viac ako 200 ľudí, ktorí pre nás pracujú, ktorí majú hypotéky, preto potrebujeme zarábať na to, aby sme prežili. Dobre, generujeme profit, ale nie je veľmi veľký, skôr rastieme výnosovo. Chceme robiť hry, ktoré nás bavia, robiť prácu, ktorá nás baví, prinášať hráčom zábavu. Dlhodobú zábavu. Naším záujmom nie je vyžmýkať hráčov z peňazí a poslať ich preč. Vždy sa snažíme, aby hráč dostal zrozumiteľnú informáciu o tom, za čo platí, aby za to za čo zaplatí dostal hodnotu.

„Ľudí má baviť to, čo robia, majú dostávať výzvy, ktoré sú pre nich adekvátne a musí to byť celé nastavené tak, aby mali možnosť sa neustále zlepšovať.“

Tvoja pozícia v Pixeli je Chief Learning Officer, čo nie je úplne bežný post v slovenských technologických firmách. Čo si máme pod tým predstaviť?

Asi najbližšie má moja pozícia k HR. Ale ja si nemyslím, že ľudia sú zdroje, ľudia, ktorí pre nás pracujú sú zodpovedné, rozumné, dospelé bytosti a tak sa k nim máme správať. Ľudí má baviť to, čo robia, majú dostávať výzvy, ktoré sú pre nich adekvátne a musí to byť celé nastavené tak, aby mali možnosť sa neustále zlepšovať. Mňa veľmi baví učiť sa, preto učenie je to, čo ja vnímam ako najpodstatnejšiu časť v rámci HR. Takže v Pixeli mám na starosti veci od prijímania nových ľudí až po odchody, ale zároveň sa snažím o to, aby mali ľudia u nás dosť priestoru na rast, kreativitu a inovácie.

Keď hovoríš o podmienkach na kreativitu, čo je ten benefit, či už proces, vybavenie, alebo čokoľvek iné, na ktorý si naozaj pyšná, že ho v Pixeli pre svojich ľudí máte?

Dávame obrovský priestor na vzdelávanie. Máme na to dostatočne veľký rozpočet, máme interný knowledge sharing systém, máme systém externého vzdelávania. Ako som spomínala, pred jedenástimi rokmi, keď sme začínali, bol na trhu nedostatok vzdelávacích služieb pre herný priemysel, a to sa snažíme meniť. Nemáme takú jednu vec, ako napríklad, že v piatok poobede majú všetci voľno, skôr máme veľa rôznorodých aktivít. Každý z nášho tímu potrebuje trochu iným spôsobom priestor na kreativitu, každý sa trochu iným spôsobom učí, preto sa snažíme ich počúvať a dávať im to, čo potrebujú. V rámci interného vzdelávania máme pre každú disciplínu vlastný systém vzdelávania. Grafici si chodia kresliť do Kremnice, programátori sa stretávajú pri prezentáciách raz za dva týždne, dizajnéri našich hier robia hackathony a podobne

Lucia Šicková, PIXEL FEDERATION | foto: Peter Frolo

Funguje to tak, že tieto vzdelávacie aktivity ešte viac zviažu vašich ľudí s Pixelom, alebo je to občas aj kontraproduktívne, človek sa naučí nové veci a odchádza inde?

Stáva sa nám aj jedno, aj druhé. Naši ľudia oceňujú ten priestor na vzdelávanie, ale zároveň sa nájdu aj ľudia, ktorí odídu a skúšajú šťastie niekde inde.

Symbolom skvelého systému vzdelávania je Fínsko a je to zároveň krajina, ktorá má vynikajúce herné štúdiá (Rovio, Supercell). Je tam nejaká korelácia medzi dobrým systémom vzdelávania a schopnosťou vyvíjať úspešné hry?

Ja teraz Fínsko často navštevujem a snažím sa tomu porozumieť. Určite s tým nejako súvisí to, že Fíni si pred tridsiatimi rokmi povedali, že školstvo bude pre nich priorita. Teraz, keď s ľuďmi z fínskych herných štúdií intenzívnejšie spolupracujem, tak mám pocit, že väčšina zakladateľov tých úspešných herných spoločností vyšla z jednej firmy, ktorá kedysi dávno položila vo Fínsku základy herného priemyslu a keď táto firma skončila, tak z nej vzniklo viacero nových herných štúdií, ktoré sú dnes veľmi úspešné.

Takže je to viac zásluha jednej firmy, než kvalitného vzdelávacieho systému?

Fíni veľmi skoro prenášajú veľa zodpovednosti na jedinca. Zodpovednosť za vzdelávanie, za tvorivosť, za to, akým spôsobom komunikuje nechávajú na človeku, a tým pádom sú naučení na celkom iný spôsob práce. Teraz sme boli vo fínskom štúdiu EA a tam nám hovorili, že najdôležitejšími parametrami ich úspechu je dobrý produkt a dobrá kultúra. Keď som sa opýtala, čo oni vnímajú ako parameter úspechu firemnej kultúry, tak reakciou bol úsmev a odpoveď, že túto otázku dostávajú väčšinou od ľudí z východnej Európy. My akoby sme trošku zápasili s tým, čo je tá sloboda a zodpovednosť, do akej miery byť transparentní, do akej miery zahŕňať ľudí do vedenia firmy. To sú veci, ktoré my nemáme zažité, no pre Fínov sú úplne prirodzené, pretože ich vzdelávací systém podporuje samostatnosť, zodpovednosť a tvorivosť.

„Dnes vie Google omnoho viac, než ktorýkoľvek učiteľ, ale práve ten učiteľ by mal vedieť, ktorá informácia z Googlu je relevantná a vie žiaka navigovať.“

Čo je pre teba dobrý systém vzdelávania?

Je to systém, v ktorom je učiteľ mentor a nie ten vševedúci. Dnes vie Google omnoho viac, než ktorýkoľvek učiteľ, ale práve ten učiteľ by mal vedieť, ktorá informácia z Googlu je relevantná a vie žiaka navigovať. Dôležité je nebáť sa povedať, že niektoré veci neviem. Odovzdávať svoje skúsenosti, pomáhať deťom orientovať sa v tej obrovskej zmesi informácií a učiť kritickému mysleniu. Neodovzdávať len to, ako robiť veci, ale aj to, s kým ich robiť, teda učiť tímovej spolupráci. My ako zamestnávatelia sa musíme prispôsobovať trhu, ktorý sa neustále mení. Zmena je už dnes konštantou, no ľudia sú stále vychovávaní v systéme, ktorý akoby hovoril, že táto autorita vie všetko, to, čo sme si povedali, je presne to, čo máme vedieť. A pritom mnohé z tých informácií sú zastaralé už v tej chvíli, kedy ich vytlačia v učebniciach.

Ak by si mala tú kompetenciu, čo by bola prvá drobná zmena, ktorú by si urobila v slovenskom školstve?

Ja by som začala od učiteľov. Dať tomu povolaniu váhu a začať od vysokých škôl. Ak chce ísť niekto študovať pedagogiku, tak prejde tvrdým výberom. Tam musí ísť niekto, kto berie učenie ako svoju misiu, a nielen ako záložný plán, ak ho nezobrali na iný odbor. Povolanie učiteľa by malo získať späť svoju vážnosť. Prednedávnom som sa rozprávala s Petrom Vesterbackom, ktorý bol viac ako 6 rokov šéfom marketingu Rovia (Angry Birds). On sa veľmi angažuje v rámci celosvetových vzdelávacích aktivít a jeden z tých projektov zastrešuje export fínskeho vzdelávacieho systému. Spájajú fínskych učiteľov s učiteľmi v iných krajinách, aby odovzdali svojim kolegom z iných častí sveta to, akým spôsobom učia vo Fínsku. Asi by som začala týmto.

Myslíš, že by sme mali v školách viac využívať moderné technológie a zaradiť hry do vyučovacieho procesu?

V rozumnej miere. Nemyslím si, že hry, alebo technolgógie spasia systém vzdelávania. Ale to, že hry a technológie sú súčasťou našich životov a životov mnohých detí je fakt. Využívať dobré prvky hier nie je zlé. Keď tvoríte hru, tak musíte vytvoriť systém, ktorý má nejaké pravidlá. Ich súčasťou je dosiahnutie nejakého cieľa, ten dosiahnete tak, že sa postupne zlepšujete a dostávate spätnú väzbu k tomu, ako sa zlepšujete. Toto je univerzálne použiteľné. Nastavovanie vzdelávacích cieľov, dávanie konkrétnej adresnej spätnej väzby, zvyšovanie výziev priamoúmerne k tomu, ako sa zvyšuje zručnosť študentov. To je ten dobrý prvok hier, ktorý sa dá použiť pri vzdelávaní. Potom tu máme obrovské množstvo vzdelávacích hier. Hra Civilizácia je už dnes v edukačnej forme. Gándhí za tebou nepríde ako postava, ktorá chce zničiť tvoje impérium, ale sú tam naozaj relevantné fakty o tom, kto je Gándhí, ako fungoval, prečo a aká bola jeho misia. Hra Valiant Hearts ukazuje, aká bola prvá svetová vojna, potom je hra This War of Mine, ktorá zase ukazuje vojnový konflikt z pohľadu civilistu. Tých projektov je veľmi veľa a rozumným spôsobom sa dajú do vzdelávania implementovať. Žijeme však vo fyzickom svete, ktorý je plný komplexných problémov a rôznorodého kontextu, ktorý potrebujeme porozumieť a pomáhať lepšie porozumieť deťom.

Globálny priemer zastúpenia žien vo firmách, ktoré vyvíjajú hry, je 22 %. V Pixeli tvoria ženy 20 % zo všetkých zamestnancov. Prečo ich nie je viac?

Nechceme robiť žiadne kvótovanie, že teraz musíme mať viac žien, aby sme mali väčšiu diverzitu. Ak sa žena prihlási, má záujem a prejde pohovorom, vždy ju radi berieme, ale nechceme robiť pozitívnu diskrimináciu. Máme v tíme veľa šikovných žien, veľa z nich je grafičiek, alebo pracujú na social media či marketingových pozíciách. Na technických pozíciách máme tiež dievčatá, ale je ich menej.

Ty si najúspešnejšia žena v slovenskom IT, ktoré ženy sú pre teba inšpiráciou?

Lenka Surotchak, ona je pre mňa nekonečná inšpirácia. Lenka riadi organizáciu Pontis už 20 rokov a nastavila veľa vecí, ktoré fungujú, je neustále zaangažovaná v organizácii a robí veľmi dobré veci. Lenka je zároveň veľmi múdry človek, s ktorým sa dá rozprávať na akúkoľvek tému. Zo sveta mám veľmi rada Sheryl Sandberg. Momentálne je mojou veľkou inšpiráciou Petty McCord, ktorá spolu so zakladateľom Netflixu Reedom Hastingsom vytvorila známy Netflix culter deck. Veľa o tom píše, veľa o tom rozpráva a je mi veľmi sympatický spôsob, akým manažuje ľudí v rámci technologickej firmy. Ona je pre mňa taká najväčšia inšpirácia zo sveta.

Ktoré sú tie vlastnosti, v ktorých sú v rámci technológií ženy lepšie, ako muži?

To je ťažké generalizovať, pretože každý človek prináša niečo iné. Podľa mňa ženy kladú väčší dôraz na komunikáciu a emócie, čím tlmia ten veľmi striktne biznis orientovaný pohľad, ktorý majú mnohí muži. Ale napríklad Daniel Duranka, ktorý je u nás COO, je jeden z najempatickejších ľudí, akých som v rámci biznisu stretla. Preto je tažké takýmto spôsobom generalizovať. Ja si myslím, že je dôležitá diverzita, či už názorová, alebo gender, ale nemalo by to byť kvótové, skôr preferujem taký rozumný spôsob diverzity, kedy s človekom naozaj prichádza aj pridaná hodnota.

„Technológie sú dôležité, lebo sú všade okolo nás, ale to neznamená, že ich máme pasívne konzumovať celý deň. „

Moja dcéra má rok, dcéra nášho šéfredaktora má šesť, čo máme robiť, aby sme ich tým správnym spôsobom nadchli pre technológie?

Tiež sa nad tým zamýšľam. Moja dcéra ma štyri a keď má chuť sa hrať, tak jej nechám priestor. Abecedu sa naučila tak, že mala nejakú hravú aplikáciu, cez ktorú sa naučila spievať písmenká. Čiže dávam jej priestor vtedy, keď oň má záujem. Pri spolupráci s iniciatívou Aj Ty v IT som porozumela tomu, že musíme s dievčatami začať pracovať skôr, pretože chalani sú prirodzene dravejší za technológiami. Dievčatá majú v mladšom veku trošku iné záujmy a potom v období puberty ich chalani absolútne valcujú. Keď som mala ísť do poroty projektu, v rámci ktorého mali dievčatá vytvoriť počítačovú hru, tak som bola skeptická v tom, že prečo zase tie dievčatá separujeme od chlapcov. Dajme ich predsa spolu do skupín s chalanmi, veď v reálnom prostredí nie sú firmy len pre dievčatá a firmy pre chalanov. No a keď tie dievčatá dávali feedback, že čo sa im na tom projekte najviac páčilo, tak všetky hovorili: Konečne som mala priestor robiť niečo ja. Lebo keď sme v skupinách s chalanmi, tak sa k tomu počítaču ani nedostanem. Tá rada teda je – dávajme dievčatám priestor vtedy, keď oň majú záujem a možno im trošičku pomáhajme brániť ich pred tým veľkým tlakom od chalanov.

Roman Calík, Lucia Šicková, Patrik Kimijan | foto: Peter Frolo

Ako svojim deťom doma moderujete čas strávený s technológiami? Kde je ten balans medzi tým, že chcem, aby sa hrali, lebo sa tak môžu niečo naučiť, ale zároveň nechcem, aby to robili príliš dlho, pretože fyzický svet je takisto dôležitý a zaujímavý.

Technológie sú dobré a sú dôležité, lebo sú všade okolo nás. Preto je dôležité im rozumieť, ale to neznamená, že ich máme pasívne konzumovať celý deň. Naše tri deti majú prístup k technológiám, ale je limitovaný. To znamená, že majú k dispozícii nejaký čas, ktorý je viazaný na digitálny obsah, zábavu a potom ak ešte potrebujú použiť technológiu na niečo pracovné do školy, tak môžu využiť ešte extra čas. Celkovo však majú k technológiám veľmi obmedzený prístup. Pri prvom dieťati sme sa naučili používať časovače, teda vizuálne pomôcky, ktoré mu mu pomáhali lepšie uchopiť pre dieťa tak abstraktný pojem ako je čas. Veľmi rýchlo sa tak naučil, že nejaká aktivita má svoj začiatok a svoj koniec. A toto sme neskôr aplikovali aj na technológie, kde rovnako rýchlo pochopil, že môže tráviť čas s technológiami, ale tá aktivita má tiež svoj začiatok a koniec. Lebo aj klasické rozprávky ich majú, ale YouTube nie, tam je nekonečný obsah. To isté platí o hrách, tiež nemajú koniec, pokiaľ tá hra nie je rýchlo sessionová. Vďaka nášmu najstaršiemu dieťaťu sme tak nastavili systém pre to prostredné a aj pre to najmladšie dieťa.

Ako sa ti žije na Slovensku?

Slovensko je nádherná krajina. My relatívne veľa cestujeme a vždy sa sem veľmi rada vrátim. Tá rôznorodosť, tá zeleň. Mnohokrát prehliadame krásu, ktorú tu máme. Mnohokrát sa skôr zameriavame na zlé veci, ale akoby zabúdame, že je tu naozaj veľa vecí, ktoré dobre fungujú. Ja si myslím, že cestovanie je extrémne dôležité preto, aby sme niektoré veci dostali do perspektívy, lebo ani v tej Kalifornii či Silicon Valley nefunguje všetko dokonalo. Je to o tom, ako sa my na to pozeráme. Či sa na problém pozeráme len ako na problém, alebo ako na príležitosť niečo zlepšiť a či budeme o problémoch len rozprávať, alebo sa ich aj chytíme a budeme sa ich snažiť riešiť. My sme si zvolili tú ťažšiu cestu.

Pre mňa nie sú takéto rozhovory príjemné, ale myslím, že je dôležité rozprávať o systéme vzdelávania, o tom cez čo sme prechádzali my ako firma, ktorá vyrástla vďaka energii všetkých, ktorí v nej kedy pracovali, rozprávať o tom aké je to snažiť sa o rovnováhu a zároveň dokonalosť v práci aj rodine. Keď sme začínali, bol naším vzorom ESET. To, že taká firma vzišla z nášho prostredia, to bolo strašne dôležité. A ak by Pixel dokázal rovnako inšpirovať, či už nejakú mladú ženu, aby mala odvahu ísť do vlastného biznisu, alebo malú firmu, aby sa naštartovala a nebála sa globálneho rozmeru, tak už vtedy to dáva zmysel.

Uplynulý víkend sme mali komunálne voľby, ako si spokojná s novým primátorom Bratislavy?

Ja som veľmi spokojná. Matúšovi Vallovi veľmi držím palce, ale prirovnala by som to k pôrodu – teraz už to dieťa má a musí ho „len“ vychovávať. Myslím si však, že Matúš to zvládne. On má dostatočnú odbornosť, nadhľad, skúsenosti a hlavne má tím.

Vedela by si mu poradiť nejaké gamefikačné modely, ktoré by mohli pomôcť vyriešiť problémy Bratislavy ako parkovanie, alebo dopravné zápchy?

Je niekoľko gamefikačných prvkov, ktoré boli v zahraničí úspešne použité, ale z hlavy ti ich teraz nepoviem.

Skôr ma zaujíma, či je podľa teba gamefikácia aplikovateľná do prostredia tohto mesta a či nám môže reálne pomôcť?

Chce to zamyslieť sa, ale myslím si, že by sa to dalo. V Pixeli máme ľudí, ktorí by sa s tým vedeli vyhrať. My však musíme robiť komerčný produkt, ktorý musí fungovať, preto sú naše kapacity na extra projekty veľmi limitované.

„Som extrémne zvedavá. Môžeš ma nechať samú v púšti a ja budem kopať jamu, kým nenájdem niečo zaujímavé. „

Úspešní ľudia ako ty majú rôzne, pre mnohých netypické návyky, vďaka ktorým vedia pracovať efektívnejšie, alebo kreatívnejšie. Máš také niečo aj ty?

V istom bode som pochopila, že na to, aby som si vyvetrala hlavu a udržala sa fit, potrebujem šport. Keďže nechcem, aby to išlo na úkor rodiny, alebo práce, tak chodievam behať, alebo plávať veľmi skoro ráno. To je asi taká moja najväčšia úchylka. Všetko ostatné som musela zavesiť na klinec. Milujem filmy a seriály, ale mám na ne málo času. Čítam, kde sa dá, počúvam audio knihy, kde sa dá. Snažím sa neustále zefektívňovať všetky procesy, som čistý otrok kalendáru. Všade chodím pešo, takmer vôbec nepoužívam auto.

Behanie je pre teba primárne psychohygiena, niečo, pri čom vypneš hlavu, alebo riešiš aj tempá, časy, zlepšovanie?

Už som aj tam (smiech). Žijem s najsúťaživejším človekom na tejto planéte, takže ma to trochu stiahlo, ale moje telo to úplne nezvládalo, musela som trošku spomaliť, lebo som behala príliš veľa. Teraz po dlhšej pauze už behám hlavne preto, lebo ma to baví a menej si sledujem dáta.

Aký si mala čas na Devín – Bratislava (cestný beh 11,6 km)?

Myslím, že môj čitý čas bol tento rok 52 minút. Pred dvomi rokmi som behávala rýchlejšie, moje priemerné tempá sa vtedy pohybovali okolo 4:20 min/km.

Aké sú tvoje hacky, alebo nástroje, ktoré ti pomáhajú zosynchronizovať veľkú rodinu a pracovný život?

Kalendár. Ten mi diktuje strašne veľa vecí, mám tam všetko, dokonca aj časy, kedy mám vyzdvihnúť deti zo školy a zo škôlky. Takže mám kalendár, mám šport a mám jednu veľkú odmlku.

To, čomu hovoríte The Grand Escape?

Áno, cez zimné prázdniny chodievame na tri-štyri týždne niekam ďaleko, načerpať energiu do ďalšieho roka, aby sme úplne nevyhoreli.

Čo je tvoja vášeň, ktorá ťa dokáže tak nadchnúť, že pri nej zabudneš na povinnosti, zabudneš na kalendár?

V tomto som trochu exot, lebo mňa baví to, čo robím. Áno, milujem filmy a mala som obdobie, kedy som o nich dokázala veľmi vášnivo rozprávať, teraz sa však už na to nechytám. Milujem vzdelávanie, naozaj ma baví rozumieť tomu, ako a prečo sa učíme. Baví ma sledovať, kam sa vyvíja svet. Ja mám jednu obrovskú výhodu – som extrémne zvedavá. Môžeš ma nechať samú v púšti a ja budem kopať jamu, kým nenájdem niečo zaujímavé. Vždy si nájdem zmysel v tom, čo robím.

Zdieľajte článok so svojimi priateľmi

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *