Pavol Lančarič, Orange. Veľký šéf nikam neodchádza.

Keď sa stal šéfom mobilného operátora, mal len 36 rokov, firma mala okolo dvesto zamestnancov a mobilnému telefónu sa vtedy ľudovo vravelo Eurotel. Dnes je o dvadsať rokov starší a v Orangei šéfuje viac ako 1 100 ľuďom, s ktorými sa mu podarilo napísať jeden z najúspešnejších biznis príbehov našej krajiny. Pavol Lančarič nám v exkluzívnom rozhovore porozprával o svojich začiatkoch v telco biznise, o konkurencii, o budúcnosti, ale aj o tom, prečo za 22 rokov neprijal žiadnu inú pracovnú ponuku.

Rozhovor bol publikovaný v časopise TECHBOX 1/2019 | Fotografie: Peter Frolo

Aká prvá spomienka sa vám dnes vybaví, keď sa povie Globtel?

O osem dní to bude 22 rokov, odkedy som prišiel do firmy. Vtedy sme sedeli na Prievozskej, prišiel som na obchodný úsek, ktorého som sa stal novým riadite­ľom a ako som chodil po tom open space, v ktorom sedelo kopec ľudí, tak všetci mali sklonené hlavy. Písali niečo na počítačoch a sotva zbadali, že niekto prišiel. Z toho som bol strašne zmätený – všetci len písali. Vravím si, veď toto je obchod­ný úsek, tu by to malo nejako žiť. Vtedy som si dal svoj prvý cieľ, že ľudia na ob­chodnom úseku by mohli zdvihnúť hlavy. Toto bol určite môj prvý vnem v Globteli.

Predtým, ako ste nastúpili do Globtelu, ste šéfovali vydavateľstvu, ešte predtým spoločnosti Tchibo. Ako ste sa dostali k mobilnému ope­rátorovi?

Malo to niekoľko krokov. Najskôr ma oslovili, len ja som na to nejako nereflek­toval. Veľký impulz pre mňa prišiel v období, keď som pracoval v Brne (pre vy­davateľstvo Rheinische Post, pozn.red.). Jeden večer som odchádzal na večeru s Nemcami a zazvonil mi telefón. Volala manželka, ktorá bola doma s dvomi ma­lými deťmi, že má 40°C teplotu, aby som prišiel domov. Povedal som jej, nech volá pohotovosť a ponáhľal som sa za ňou. Keď som prišiel, pohotovosť akurát odchádzala, tak som ešte utekal s receptom pre lieky do lekárne pod Manderlu. A to bol ten moment, kedy som vážne začal rozmýšľať nad tým, že to takto ďalej nepôjde. Alebo sa presťahujeme do Čiech, alebo sa vrátim na Slovensko. A na­koniec som sa rozhodol, že sa vrátim na Slovensko.

Časopis TECHBOX 1/2019

Po dvoch rokoch vo firme ste sa stali generálnym riaditeľom. Museli vás dlho presviedčať, aby ste túto pozíciu zobrali?

Áno. Najskôr dosť dlho, aby som do firmy vôbec nastúpil a potom aj dosť kom­plikovane, aby som zobral pozíciu generála. Ja som sa v tej chvíli na to necítil. Nastúpil som koncom februára 1997 ako obchodný riaditeľ a tú ponuku som dostal koncom leta 1998. Na to som im povedal, že to bude komplikácia. Bruno Duthoit ma zobral do Paríža, tam ma nechali sedieť na chodbe, kým sa radili. Potom ma zavolali dnu a povedali, že je pre nich prekvapujúce, že odmietam takú ponuku. Tak som im musel vysvetliť, že ja tú ponuku neodmietam, ale nemôžem ju zobrať takto zo dňa na deň. Ja som bol v tom období ponorený až po uši v obchodníckej a marketingovej agende, nemal som najmenšiu šancu oboz­námiť sa s ostatnými vecami. Vtedy som im povedal, že sa cítim veľmi poctený, ale potrebujem ešte chvíľu času. Odvtedy až do konca apríla nasledujúceho roku som dostal možnosť zoznámiť sa s vecami, ktoré som potreboval vedieť.

Viackrát ste spomínali, že začiatky v Globteli boli veľmi ťažké, hlavne čo sa týka pracovného nasadenia. Je ešte niečo, na čo by ste z tých rokov najradšej zabudli?

Ani nie. Ja ani na to veľké nasadenie nespomínam v zlom. Boli sme oveľa mlad­ší, vedeli sme to ľahšie zvládať a tá atmosféra vo firme bola taká… až elektrizu­júca. Myslím, že sme mali veľmi dobrého generálneho riaditeľa, pretože Bruno Duthoit dokázal vytvoriť tím, ktorý postupne dospel do bodu, kedy sa dokázal sám motivovať. Ale samozrejme, boli aj ťažké chvíle, treba pripomenúť, že to boli roky 97-98. Bola tu iná vláda, mali sme tým pádom aj iné zastúpenie v orgá­noch spoločnosti, niektoré veci boli trochu problematické. Ale nič z toho by som nechcel vytesniť z pamäte, lebo sú to veľmi pekné spomienky a ešte dodnes je vo firme veľa ľudí, ktorí si tieto hrdinské časy pamätajú.

Keď ste spomínali tú motiváciu, funguje to aj dnes v takejto veľkej firme? Máte pocit, že vaši ľudia sa sami vedia dostatočne motivovať?

Ako hovoria Nemci – „jein“. Aj áno, aj nie. Ako kedy, ako kde, ako kto. Treba si uvedomiť, že tí ľudia sú o pätnásť, dvadsať rokov starší. Tí, ktorí boli vtedy mladí a bezdetní, sú dnes matky a otcovia rodín. Čiže majú aj inú motiváciu. Bývajú situácie, kedy tá namotivovanosť prichádza veľmi spontánne. Vynikajúci príklad bol minulý rok, kedy sme jednak v rekordnom čase dokázali spustiť telku „se vším všudy“ a kedy sme po dlhých rokoch pauzy dokázali rozbehnúť nové pokry­tie optiky. Teda áno, ešte stále sú situácie, kedy tá firma dokáže byť porovnateľ­ne dynamická a duchom mladá, ako pred dvadsiatimi rokmi.

Telefón za korunu som nevymyslel ja, ale naša vtedajšia marketingová manažérka Beata Hlavčáková. Keď s tým nápa­dom prišla za mnou, tak som na ňu pozeral ako teliatko na nové vráta

Vraj máte odložený prvý biznis plán z tých čias. Keď sa doň dnes po­zriete, čo je to, čo ste vôbec neodhadli, alebo neočakávali, že príde?

Predovšetkým, ja som ho nepísal. Ten biznis plán bol napísaný v čase, keď sa tvorilo konzorcium Slovtel, ktoré sa pri vstupe na trh premenovalo na Globtel. Keď som ten plán prvýkrát videl, tak sa mi zdal príliš ambiciózny a príliš optimis­tický. No a potom po roku-dvoch sa mi zdal strašne pesimistický (úsmev). Tým chcem povedať len toľko, že ja som nikdy predtým nielenže v telekomunikačnom biznise nerobil, ale ani som nemal telekomunikačné vzdelanie a rovnako na tom bola aj drvivá väčšina našich ľudí. My sme sa učili za pochodu. To bolo iné.

Prelomovou ideou boli korunové telefóny. Tento nápad vznikol priamo v Globteli, alebo to bola stratégia z Paríža?

Musím začať trocha zoširoka. Licencia nám umožňovala počas prvých dvanás­tich mesiacov komerčnej prevádzky dotovať zariadenia len dva mesiace. My sme začali s komerčnou prevádzkou 15. januára 1997, ja som prišiel šesť týždňov po tom. Vtedajší EuroTel urobil prvú veľkú akciu niekedy v máji, kedy si ľudia mohli po prvýkrát v histórii kúpiť telefóny za extrémne nízke ceny. My sme vtedy telefóny nedotovali, čo sa ukázalo ako veľmi dobré rozhodnutie. Našu prvú do­táciu sme spustili až 17. novembra 1997. Čiže bez dvoch dní to bolo presne dva mesiace pred koncom prvého roku komerčnej prevádzky. Vďaka tomu chytíme vianočné a novoročné obdobie, teda výsledky by mohli byť dobré. A tá akcia sa tak aj volala – P.F. 1998 (SK). Čiže telefón plus aktivácia stáli 1998 slovenských korún, čo bola vtedy veľmi, veľmi dobrá cena.

EuroTelu skončil prvý rok komerčnej prevádzky 10. februára 1998. Čakalo sa, či budeme, alebo nebudeme ďalej dotovať, akcionári boli nastavení na to, že by to nemusel byť dotovaný trh, s čím som ja principiálne nesúhlasil. Začal som sa pri­pravovať na to, že čo ak EuroTel predsa len začne s ďalšou dotáciou. No a začal. Bola to však už úplne iná úroveň, lebo predávali telefón za 99 korún. Išiel som na dovolenku, ale mal som pripravenú dohodu s Ericssonom, že keby bolo treba, tak to vieme veľmi rýchlo spustiť. Vrátil som sa a začal som pripravovať Jarnú mobilizáciu. To bol ten korunový telefón. Telefón za korunu som nevymyslel ja, ale naša vtedajšia marketingová manažérka Beata Hlavčáková. Keď s tým nápa­dom prišla za mnou, tak som na ňu pozeral ako teliatko na nové vráta a ona mi hovorí: “Paľko, ale to je jedno. Aký je v tom rozdiel? Aspoň to bude sila.” Netrvalo mi dlhšie ako tri minúty, aby som pochopil, že toto je ono. Bolo však treba pre­svedčiť aj akcionárov. Tí nakoniec súhlasili.

Bol tento Ericsson GA628 najúspešnejší dotovaný telefón, alebo bolo niečo ešte úspešnejšie?

Nikdy nebolo nič úspešnejšie, ako Jarná mobilizácia. Treba si uvedomiť, aká to bola doba. Vtedy sme dokázali ohúriť tým, že sme zákazníkom dávali telefón za korunu. Jeden konkrétny telefón. Dnes v našom portfóliu paralelne predávame toľko dotovaných zariadení, že presné číslo vám ani neviem z hlavy povedať. Rôzne pamäte, rôzne farby, rôzne značky. Vtedy to bol jeden telefón a národ sa išiel za ním zblázniť. Boli to pionierske časy, a to sa už samozrejme nedá zopakovať.

Pavol Lančarič, ORANGE Slovensko | Foto: Peter Frolo

Mimochodom, aký bol váš prvý mobilný telefón?

Bol to Ericsson, ale typ vám nepoviem, to by som klamal. A aký používate dnes?

A aký používate dnes?

Teraz používam už dlhšiu dobu Samsung, predtým som mal pomerne dlhú dobu Nokiu. Viete, ja nie som veľmi technický typ, to, čo potrebujem z telefónu dostať, to dostanem. Nikdy som nemal nejaký extra vzťah k najnovším vychytávkam, ja telefón používam profesionálne. Telefón potrebujem na hlas, na správy a hlavne na dáta. Veľa však používam tablet, laptop som nemal so sebou mimo kancelá­rie možno osem rokov, ak nie viac.

Čo hovoríte na rozkladacie displeje, pomocou ktorých si z telefónu ľahko vytvoríte tablet?

Zatiaľ som o tom len čítal, ešte som žiaden reálne fyzicky nevidel. Myslím si, že to bude na trhu v krátkej dobe a môže to pomôcť. S tou mojou kombináciou telefónu a tabletu som však veľmi spokojný, akurát ma štve, že nikto nevyrába 12-palcové tablety.

Keď som večer chodieval na aktivačné oddelenie, tak tam boli doslova hory faxového papiera. Keby pohľady vraždili, tak už dávno voniam kytičky odspodu.

Keď prišli prvé úspechy Globtelu, mnohí hovorili, že duopolu sa robí biznis ľahko. Bolo to tak? Robil sa biznis ľahšie ako dnes?

Bolo to iné. Že by to bolo výrazne ľahšie, to sa nedá povedať. Treba si uvedomiť, že nám sa podaril pomerne husársky kúsok. Na trh sme prišli v situácii, kedy tu bol EuroTel s NMT-čkom už päť a pol roka. Mobilnému telefónu sa hovorilo Euro­tel, podobne ako kopírke sa hovorilo Xerox a instantnej káve Nescafe. EuroTel bol aj polovičnou dcérou Slovenských telekomunikácií a oni mali v rukách množstvo výhod. Dostať sa na ich úroveň, prípadne ich predbehnúť, to bolo dosť ťažké. Po­trebujete postaviť sieť, dosiahnuť nejakú kvalitu, potrebujete vybudovať distribuč­nú sieť, potrebujete zvládnuť fakturačný systém. Veľmi veľa vecí sa muselo udiať za pochodu.

V tých prvých obdobiach sme neboli zďaleka tak technologicky vyba­vení, ako sme dnes a keď som večer chodieval na aktivačné oddelenie, tak tam boli doslova hory faxového papiera. Pre tých ľudí som bol zosobnením komerčné­ho úspechu a keby pohľady vraždili, tak už dávno voniam kytičky odspodu. Vtedy neboli žiadne maily, faxovalo sa na katastrofických linkách. Keď spojenie padlo, tak sa musel celý fax posielať od začiatku. Brigádnici to potom celé triedili, aby z dvadsaťstranového faxu urobili sedem strán, ktoré boli potrebné na aktiváciu. V tej dobe sme sa borili jednak s oveľa skúsenejšou konkurenciou, ale aj s tým, že tá firma nebola tam, kde je dnes. Áno, podarilo sa nám niekam dostať, budo­vať siete ďalšej generácie, už sme sa cítili silnejší, a potom prišiel tretí hráč. Veľmi agresívny tretí hráč. Bolo sa s tým treba vyrovnať a nebolo to ľahké.

Majoritným akcionárom konkurenčného EuroTelu bol v roku 1999 štát. Vnímali ste to ako výhodu alebo skôr nevýhodu?

Nemám pocit, že by nám boli hádzané polená pod nohy. Keď to tak vo finále zhodnotím, tak to bola možno skôr nevýhoda pre nich. Mne sa tá firma javila zvonka dosť dlhé obdobie menej dynamická, ako my. Keď prišiel nemecký akci­onár, tak sa to všetko zmenilo a dostalo sa to na inú úroveň.

Ako hodnotíte nástup tretieho operátora?

Keď nastúpili, tak sme to cítili skôr komunikačne. Komerčne a finančne až tak nie. Im trval nábeh tak rok, rok a pol, možno dva. Potom to bolo cítiť veľmi. Sa­mozrejme, že sme sa museli prispôsobiť aj my, pretože na tomto trhu hrá cena extrémnu rolu. Oni veľmi dlho nemali čo iné ponúknuť, len cenu, ale robili to veľ­mi šikovne. Myslím si, že sme to nakoniec dokázali celkom slušne ustáť. Sú na trhu dvanásť rokov a dnes je situácia taká, že my máme okolo 40 % trhu, keď ho­voríme o objeme, O2 sa dotiahlo na úroveň Telekomu, čiže sú na úrovni 27-28 % a tie zvyšné drobné percentá má Štvorka. Teda ako prvý hráč sme si dokázali udržať odstup a dovolím si povedať, že aj veľmi slušnú mieru ziskovosti.

Môžete povedať, či za tých dvanásť rokov urobilo O2 nejaké rozhod­nutie alebo strategický krok, pri ktorom ste si povedali, že toto urobili fakt dobre?

Ponuka O2 Fér bola na tú dobu dosť nadčasová, dokázala osloviť veľmi veľa ľudí a aj nám tým pádom spôsobila problémy. Urobili maximum možného. Že boli niekedy možno trošku za čiarou, to je iná otázka. Ale celkovo vzaté – toto urobili veľmi dobre.

Keď som pred dvadsiatimi rokmi vstúpil do predajne Globtelu, tak mi to prostredie zo všetkého najviac pripomínalo pobočku banky. Dnes väčšina vašich predajní vyzerá viac ako obývačka než obchod. Už len tento fakt naznačuje, ako veľmi sa zmenili požiadavky retailových zá­kazníkov. V čom sú dnes vaši zákazníci iní v porovnaní s tými spred dvadsiatich rokov?

Ak vám globtelácka predajňa pripomínala banku, tak to bolo možno aj tým, ako sa v tej dobe postupovalo. Boli to úplné začiatky a veci boli drahé. Prepojovacie poplatky boli drahé. Ceny služieb boli pomerne vysoké. Roaming? Škoda hovoriť. My sme vždy boli postpaidový operátor, teda sme primárne hľadali zákazníkov na zmluvy. To znamená, že my vás úverujeme plus-mínus sedem týždňov. Píše sa rok 1998, sme ešte malá firma a vstupujeme do oveľa väčšieho rizika ako dnes. Bola to situácia, kedy neexistoval register neplatiacich zákazníkov, preto sme boli oveľa prísnejší a dôslednejší v preverovaní, lebo to bolo nevyhnutné. Neskôr sa všetky veci, ktoré som vymenoval, zmenili a mobilný telefón už nebolo dob­rodružstvo alebo frajerina, ale absolútna nevyhnutnosť. Z toho entuziastického zákazníka prvých rokov sa postupom času stále viac a viac stával fajnšmeker. A to už bolo iné. Vďaka tým ľuďom sme sa postavili na nohy, veci nám idú a tak sa tu už nemusíme hrať na policajného vyšetrovateľa, skúsme byť starostlivý operátor. Inými slovami, menil sa prístup, lebo sa menil trh. V jednotlivých vl­nách sa toto odzrkadľovalo aj v tom, akým spôsobom sa menila podoba a úloha retailu, call centra a všetkého ostatného. Dnes chceme, aby sa v našej predajni zákazník cítil ako doma, aby to prostredie bolo čo najviac dôveryhodné, aby to tam vyzeralo ako v obývačke alebo v pracovni. Ale chceme aj to, aby sa predajca k zákazníkovi správal viac ako poradca než predajca, aby zosobňoval to, kde sa tá firma medzičasom dostala.

Pavol Lančarič, ORANGE Slovensko | Foto: Peter Frolo

Niekde som čítal bonmot, že mobilní operátori by mali postaviť sochy pánom, ktorí zadefinovali SMS štandard, pretože vďaka nim zarobili veľké peniaze. Zarobili ste veľa vďaka SMS-kám?

Vďaka SMS-kám sme zarobili pomerne veľké peniaze, ale či to boli až tak straš­ne veľké peniaze, to neviem. V časoch, keď neboli dáta, bol najpodstatnejší hlas. Postupom času však SMS-ky išli dole, no ešte stále existujú a sú signifikantné.

Koľko zarábajú SMS-ky dnes?

Úprimne – neviem, ale myslím si, že je to z celkového obratu hlboko pod 5 %. Samozrejme dáta to celé rolujú. Dnes máme obrovskú spotrebu na aplikáciách ako WhatsApp, Viber a podobných. Teda nielen SMS-ky sú nahrádzané dátovou službou, ale do veľkej miery aj hlas. To nie je niečo, čomu by sme sa chceli brá­niť. Jednak nie je ako a jednak je to život, technologický pokrok a my musíme hľadať všetky možné spôsoby, ako sa tomu čo najlepšie priblížiť. Dnes máme hlas cez 4G, teda VoLTE, máme hlas cez Wi-Fi. Všetkému sa treba prispôsobiť.

Najvýraznejšou reguláciou v poslednom období bolo zrušenie roamin­gových poplatkov. Vy ste kritizovali spôsob, akým to bolo riešené. Čo Vám prekážalo?

Tá odpoveď musí mať dve časti. To, že sa radikálnym spôsobom znížili roamin­gové poplatky, nie je samo o sebe niečo, čo by som kritizoval. Táto regulácia sa týka primárne Európskej únie a ak má mať Európska únia nejaké hodnoty, tak musia byť aj hmatateľné. A toto je hmatateľná vec, kdekoľvek v Únii som ako doma. Toto je super, toto nebudeme kritizovať. Potom je tu druhá stránka veci. Zákazník za roamingové hovory svojmu operátorovi neplatí navyše nič, pokiaľ opakovane nepresiahne určitú hodnotu. No ale my operátorovi v Chorvátsku, v Nemecku, alebo kdekoľvek inde veselo platíme. Niektoré dlhodobé trendy sa nedajú zmeniť. Zo Slovenska odchádza dočasne do zahraničia oveľa viac ľudí, než koľko ich zo zahraničia prichádza k nám. To znamená, že my tlačíme penia­ze, lebo importujeme služby. Situácia dnes je taká, že peniaze primárne tečú zo severovýchodu na juhozápad. Neviem, či toto zodpovedá európskej myšlienke, lebo reálne chudobnejšie štáty posielajú viac peňazí tým bohatším.

Ako by sa to dalo riešiť?

Napríklad tým, že sa mohli veľkoobchodné ceny medzi operátormi znížiť oveľa ra­dikálnejšie. Keď už prišlo k politickému rozhodnutiu zrušiť roamingové poplatky, tak fajn, ale malo sa to dotiahnuť. Ono sa to stále viac a viac dostáva do rozum­ných hraníc, lebo tie ceny klesajú. Pravda je však taká, že zrušenie roamingových poplatkov neznamenalo len výpadok príjmov, ale prinieslo aj seriózne negatívne nákladové saldo.

Aj sme sa veľakrát pohádali a áno, aj som búchal do stola, aj som kričal. Keby sa to malo opakovať, tak to rovnako urobím znova.

Kedysi existovala legenda, že ste svoju úlohu vo firme brali ako one man show? Ako toto vzniklo?

Neviem celkom presne. Ani neviem, aký to má základ, lebo čo som si ja vedomý, tak to one man show nikdy nebola. Ja som sa vždy snažil, aby tu boli vytvorené seriózne komisie a úrovne štruktúry riadenia, a to aj v časoch, keď to od nás ešte nevyžadovala materská skupina. V drvivej väčšine prípadov som volil ko­lektívne rozhodovanie aj vtedy, keď som o danej veci mohol rozhodnúť sám. A to z jednoduchého dôvodu. Viete, ja sa nebojím, ale na druhej strane si myslím, že chyba sa oveľa ľahšie urobí, než sa napráva. Našiel som tu ľudí, s ktorými som dokázal nájsť spoločnú reč, aj sme sa veľakrát pohádali a áno, aj som búchal do stola, aj som kričal. Keby sa to malo opakovať, tak to rovnako urobím znova. Ale dôležité je, že to, k čomu sme dospeli, sa nakoniec urobilo. Myslím si, že to, že Orange nebola moja one man show, sa ukáže aj vtedy, keď už nebudem generál­ny riaditeľ, lebo budete vidieť, že to normálne pôjde ďalej.

Dokážete dnes nájsť do firmy dostatok kvalitných ľudí zo slovenských škôl? Je to jednoduchšie, ako na začiatku?

Je to ťažšie. Nie preto, že by tí ľudia neboli, ale preto, že tých záujemcov o nich je oveľa viac. Keď som začínal, tak sme mali na jednu pozíciu aj desať či pätnásť kandidátov. Jeden lepší ako druhý. Keď som si jedného vybral, tak mi zostali v zálohe ďalší pre iné pozície. Teraz je to oveľa ťažšie. Veľa ľudí je v zahraničí a dopyt po vysokokvalifikovanej pracovnej sile je veľký.

Aké sú vlastnosti, ktoré by mal mať dobrý obchodník, ktorý chce pre vás pracovať?

Obchodník musí mať slušnú úroveň kreativity a disciplíny. Mal by byť schopný čo najlepšie a najslušnejšie komunikovať so zákazníkom, ale kdesi v zadnom mozgu by mal byť zároveň schopný aj počítať. Nie je žiadne tajomstvo, že robíme obchod pre peniaze. Toto nie je charita, máme reálnych akcionárov, ktorí chcú, aby sme získali čo najviac zákazníkov čo najvyššej bonity. A tiež chcú, aby sme na toto celé míňali čo najmenej peňazí, aby nám zostalo čo najviac bokom.

Ob­chodník teda musí rozmýšľať nad tým, ako sa dostať do štrbinky medzi týmito dvoma veľkými skalami, aby vo výsledku mal zákazník pocit, že je to preňho atraktívne, ale aj aby to dávalo nejaký ekonomický zmysel.

Špičkový šport je najdrahším obsahom a nebol by ním, keby oň nebol záujem. Úplne všade sú zaň ľudia ochotní zaplatiť veľmi veľké peniaze.

Z pozície šéfa firmy odchádzate po dvadsiatich rokoch. Čo budete ro­biť ďalej?

Zostávam ďalej vo firme. Mal by som pôsobiť v dozornej rade a Jean-Marc Vignolles (Chief Operating Officer) mi navrhol, aby som pomohol európskej divízii v niektorých veciach, ktoré sa týkajú našich stredoeurópskych a východoeuróp­skych operácií. Dohodnuté máme všeobecné rámce, zatiaľ to podpíšeme na dva roky a potom uvidíme, ako ďalej. Jednoducho nebol čas dostať sa do detailov. Ja som síce oznámil, že 30. apríla odovzdávam agendu svojmu nasledovníkovi, ale ja ešte robím, ako keby sa nechumelilo.

Minulý rok ste spustili športový TV kanál Orange Sport a exkluzívne ste získali prenosy futbalovej Ligy majstrov. Prečo je práve šport podľa vás kľúčovým obsahom pre Pay TV?

Špičkový šport je najdrahším obsahom a nebol by ním, keby oň nebol záujem. Úplne všade sú zaň ľudia ochotní zaplatiť veľmi veľké peniaze. Najskôr operátori TV staníc a potom ich zákazníci. Ale nie je to len šport, my sme investovali aj do ďalšieho obsahu. Rozšírili sme HBO, kúpili sme ďalšie stanice. No ukázalo sa, že šport je asi najsilnejšia vec.

Práva na Ligu majstrov ste získali od českého O2…

Nie celkom, my sme bidovali spolu. Oni boli primárny účastník, ale boli sme vopred dohodnutí, že pôjdeme do tej spolupráce.

Smeroval som k tomu, že v minulosti vlastnil tie práva Telekom a o ne­jakej možnej spolupráci sa s vami nechceli ani rozprávať, no O2 sa s vami dohodlo. Zaujímalo by ma, aký je rozdiel v tých konkurenčných vzťahoch.

Je to svojím spôsobom prirodzené. Teraz dedukujem – podľa mňa si Telekom dlho myslel, že my do toho jednoducho nepôjdeme, keďže naša sila na fixnom trhu je nepomerne menšia ako tá ich. A ak do toho pôjdeme, tak spôsobom, kto­rý by pre nich nebol zaujímavý. Pravdepodobne to tak bolo, lebo tak sa správali.

O2 má dcéru na Slovensku, ktorá je však oveľa menšia a videli, že pre nich bude lepšie získať československú licenciu na prenosy Ligy majstrov, než se­parátne pre každú krajinu zvlášť. Preto potrebovali nejakého partnera na Slo­vensku. Telekom asi neprichádzal do úvahy, keďže je to ich veľký konkurent aj v Česku, a tak sme sa s nimi nejakým spôsobom dohodli my. Bol to dosť drahý krok, ale asi bol potrebný na to, aby sme si dokázali povedať, že pretláčanie sa nie je do budúcnosti ten najlepší spôsob fungovania. Lebo ľady sa začínajú troška hýbať a ja verím, že postupom času dokážeme aj s Telekomom či inými operátormi nájsť spoločnú reč.

Na trhu je len veľmi málo hráčov, ktorí budú schopní do týchto vecí spoločne in­vestovať. To bude zároveň znamenať, že budú rozhodujúcimi hráčmi v distribúcii televíznych služieb. Bude sa menej hrať na exkluzívnu stránku veci, ale viac na to, že som jeden z mála tých, ktorí dokážu poskytnúť komplexný obsah, ale aj komplexnú nadstavbu služieb za ním. Takých nebude na Slovensku veľa, bolo by aj prekvapením, keby áno, veď toto je malá krajina.

Nad 5G na Slovensku dnes visí veľmi veľký otáznik.

Na Slovensku má Orange dnes približne 2 400 BTS, ako výrazne bude toto číslo rásť pri budovaní 5G siete?

Hlavne si musíme povedať, kedy sa tu reálne začne robiť 5G. Zatiaľ budú voľné len 700 MHz frekvencie a na tom sa nedá robiť skutočné 5G. Tam chýba to, čomu hovoríme tri a polka, teda frekvencie medzi 3400 a 3800 MHz. K týmto frekvenciám nemajú prístup dvaja najväčší hráči a pokiaľ sa niečo nestane, tak ho do roku 2025 ani mať nebudú. Teda nad 5G na Slovensku dnes visí veľmi veľký otáznik. Je dosť ťažké povedať, koľko staníc bude mať 5G. Pozrite sa, 3G nemalo pokrytie na úrovni 2G, ale 4G ho už takmer dosahuje a určite ho bude mať. Z hľadiska dátovej prevádzky je dnes 4G absolútne dominantné. Keďže som 5G ešte nikdy nevyskúšal, tak si neviem predstaviť, ako rýchlo to pôjde, ale pravdepodobne ten rozdiel nebude taký výrazný, ako bol pri prechode z 3G na 4G. Prvými oblasťami s pokrytím 5G pravdepodobne budú husto zastavané časti, športové štadióny, nákupné centrá a diaľnice. To preto, aby 5G mohlo pod­porovať aj autonómne autá. Či bude mať 5G také veľké pokrytie ako 4G, na to si budeme musieť chvíľku počkať. Dnes na tú otázku nedokážem odpovedať.

Keď sa niekedy podarí na Slovensku spustiť 5G, ako dlho od tej chvíle budete udržiavať staršie generácie sietí? Máte na to už nejakú stra­tégiu?

Vypínanie 3G je otázka veľmi krátkeho času, lebo nebude absolútne žiaden dô­vod na samostatnú existenciu. Frekvencie, ktoré dnes používame na 3G, spriah­neme do 4G, čím získame vyššie rýchlosti vďaka širšiemu pásmu. Takže z toho, čo máme dnes, zostane 2G a 4G. 2G bude slúžiť pre bázický hlas, základná služba, možno na M2M, na všetko ostatné bude 4G a 5G bude nadstavba.

Vyzerá to tak, že základným elementom pre technológie budúcnosti sú práve dáta. Aké príležitosti pre firmu vidíte v technológiách budúc­nosti ako sú IoT alebo autonómna doprava?

Veľmi veľké a veľmi významné. My sa tomu naozaj poctivo venujeme a vidíme, že nábeh IoT je pomalší, ako sa čakalo pred tromi – štyrmi rokmi. Ale zdá sa, že tento alebo budúci rok by mali byť zlomové. IoT nie je norma, je to spôsob, ako vyhovieť individuálnej, ale podľa možnosti opakujúcej sa požiadavke klien­ta. Riadenie osvetlenia, odpadového hospodárstva alebo dopravy, to potrebuje prakticky každé mesto. Sú služby, pre ktoré sa dá nastaviť šablóna a s drobnými úpravami sa to dá predávať rovnako v Žarnovici ako v Novom Meste nad Váhom. Ľudia pomaly prichádzajú na to, že IoT je dobrá investícia a že im to pomôže. Je to rovnaké ako cloud, ktorý je dnes v Amerike štandardom a u nás sa len rozbieha.

Hoci spôsob, akým komunikujeme, sa bude technologicky meniť, stále to bude debata človeka s človekom.

Ak sa pozrieme do vzdialenejšej budúcnosti, viete si predstaviť Oran­ge ako poskytovateľa Car as a Service služby, čo je jedna z častých vízií budúcnosti dopravy?

Pokojne si to viem predstaviť, lebo tam podľa mňa platí to, čo v minulosti platilo pri iných veciach – to, čo sa zdalo na prvý pohľad nepredstaviteľné, sa za rok-dva stalo absolútnym štandardom. Každopádne, autonómne autá nie sú otáz­kou pre Orange na Slovensku, pretože spustiť riešenie, ktoré bude fungovať na Slovensku, ktorého žiaden bod nie je od hraníc vzdialený viac ako 150 km, nie je bohviečo. Lebo keď tie hranice prekročíte, tak to riešenie bude nepoužiteľné. Tam sa naozaj musí nájsť štandard, ktorý bude fungovať všeobecne.

Pavol Lančarič, ORANGE Slovensko | Foto: Peter Frolo

Podľa mnohých odborníkov je pred nami najturbulentnejšia etapa ľud­skej histórie, technológie sa budú meniť rýchlejšie ako kedykoľvek doteraz. Čo sa však podľa vás v komunikačných technológiách nezme­ní ani o desať rokov?

Ak dnes voláte cez 2G alebo cez dáta na 4G VoLTE, Voice over Wifi či cez What­sApp, tak veľmi veľké rozdiely nepociťujete. No stále je to hlas. Komunikácia by mala predsa len slúžiť na to, aby približovala ľudí, ktorí sú od seba vzdialení. Keď si zoberiem, koľko z času stráveného na mobile alebo tablete dnes komuni­kujem zo strojom, teda sledujem videá, čítam správy a podobne, a porovnám to s časom, ktorý pretelefonujem, tak pravdepodobne už výrazne viac času trávim komunikáciou človek – stroj. Ale komunikačné technológie boli postavené na komunikáciu človeka s človekom. Hoci spôsob, akým komunikujeme, sa bude technologicky meniť, stále to bude debata človeka s človekom.

Keď sme pri tých strojoch, aký je Váš názor na umelú inteligenciu? Prikláňate sa viac k názoru, že to bude pre nás hrozba alebo naopak, príležitosť?

Ja si myslím, že to je obrovská príležitosť, ktorá dokáže veľmi veľa vecí zlacniť, zdokonaliť a zrýchliť. Hrozbou môže byť AI vtedy, ak s ňou budeme narábať po­dobne, ako s jadrovými zbraňami. Všetko sa dá zneužiť, ale prečo sa toho od začiatku báť?

Bude Orange pri budovaní 5G siete používať technológie Huawei?

Naša rádiová sieť je Alcatel-Lucent, ktorý sa postupne mení na Nokiu. Väčšina technológií, ktoré používame v pozadí, sú od firmy Nokia alebo iných európskych hráčov.

Tou otázkou som smeroval k bezpečnostnej kauze, ktorej dnes Huawei čelí.

Áno, rozumiem. V tejto chvíli je to riziko preto, lebo nevieme, ako tá kauza skončí. Ona by sa, samozrejme, dotkla oboch strán, lebo Huawei predáva technológie množstvu operátorov, a to aj západoeurópskym a americkým, ktorí keby ich ne­mohli používať, majú veľký problém. Huawei tiež predáva obrovské množstvo telefónov. Mimochodom, beží na nich Android, ktorý dodáva Google, čo nie je čínska firma. Situáciu, samozrejme, pozorne sledujeme, keďže bezpečnosť je jednou z našich priorít. Vo všeobecnosti si však myslím, že akékoľvek zníženie konkurencie nie je dobré pre nikoho a môže to spomaliť nástup 5G vo svete.

V minulosti sme museli zaplatiť obrovské prostriedky za odpočúvacie zariadenia, ktoré sme nesmeli používať a nakoniec ani vlastniť.

V jednom rozhovore ste povedali, že firma vašej veľkosti sa nemá ako efektívne brániť, ak o nej niekto šíri nepravdy. Šírenie hoaxov a fake news je zásadný problém dnešnej doby. Ako sa podľa vás dá proti tomu bojovať?

S týmto my ťažko vieme bojovať, to je skôr na vás, novinároch. Dôležité je, aby médiá dokázali takéto veci odhaľovať, aby dokázali vytvoriť obsah, ktorý bude kvalitnejší, zaujímavejší a dôveryhodnejší ako hlúposti, ktoré sa šíria svetom. Hoaxy fungujú, lebo ľudia sa snažia hľadať niečo, čo by im viac vyhovovalo, než trpká pravda. Nemyslím si však, že sa to dá nejako jednoducho odstrihnúť, skôr je to trpezlivá mravenčia robota, ako ľuďom vysvetľovať – nebláznite, to je takto a nie inak.

Pred niekoľkými rokmi boli operátori povinní uchovávať tzv. prevádz­kové údaje, teda pol roka až rok ste museli uchovávať dáta o akejkoľ­vek komunikácii svojich zákazníkov. Aké objemy dát to mesačne boli?

Bolo to viac ako 20 TB. Je to približné číslo, pretože sa v danom období menilo. Išlo o uchovávanie prevádzkových údajov, nie obsahu samotnej komunikácie.

Znamenalo pre vás zabezpečenie takejto požiadavky štátu relevantné náklady?

Samozrejme. Týkalo sa to nielen ukladania dát, ale aj odpočúvania. V minulosti sme museli zaplatiť obrovské prostriedky za odpočúvacie zariadenia, ktoré sme nesmeli používať a nakoniec ani vlastniť. Teda sme boli prinútení kúpiť niečo, čo sme potom „za korunu“ predali niekomu inému. A ani sme neboli celkom schopní posúdiť, či sme to kúpili správne, pretože tieto technológie boli ďaleko od našej expertízy. Keby sme sa v tom aj vyznali, tak v situácii, kedy tú škatuľu nemôžeme ani otvoriť, by nám to bolo nanič.

Aké dáta uchovávate dnes?

Sú to údaje, ktoré sme oprávnení uchovávať pre svoje vlastné prevádzkové po­treby, ako je vyúčtovanie služieb, riešenie reklamácií a zákazníckych sťažností, zisťovanie podvodných konaní a podobne. Samotné uchovávanie dát nie je prob­lém, problémom je, čo sa s nimi robí.

Foto: P. frolo

Akú najzaujímavejšiu ponuku ste dostali počas svojho pôsobenia v Orange?

Dostal som jednu veľmi, veľmi zaujímavú ponuku v Česku a jednu veľmi, veľmi zaujímavú v Rakúsku. Obe boli z brandže, viac nepoviem. Ale ja som chcel zostať v tejto firme.

Čo to pre vás znamená, byť v tejto firme?

Bez pár dní som tu už 22 rokov, čiže ja už tu veľmi veľa ľudí nevnímam len ako kolegov, ale aj ako kamarátov, ako ľudí, s ktorými som prešiel veľký kus života. Ja som veľmi rád, že sa mi podarilo robiť v takejto spoločnosti, na takejto pozícii, s takýmito ľuďmi, a ešte k tomu doma na Slovensku. Nemôžem sa sťažovať, to by bolo rúhanie. Mal som aj nejaké ponuky od konkurencie. Neviem si to dosť dobre predstaviť, ako by som mohol po rokoch budovania tejto firmy s týmito ľuďmi zrazu preskočiť z kvietka na kvietok. Nechcem sa hrať na moralistu, ale mne by toto asi nešlo.

Rok 1998 bol preto rokom najväčšej straty a my sme sa vtedy s Andreou Cocherovou vybrali na predstavenstvo s návrhom vytvoriť Konto Globtel. Mnohí členovia predstavenstva sa na nás dívali, akoby sme spadli z Marsu.

Ako sa vám žije na Slovensku?

Toto je moja vlasť, mám tu rodinu, kamarátov, hovorí sa tu jazykom, v ktorom som vyrástol, hoci ja som schopný komunikovať aj inak. Toto je doma, je to nad všetko ostatné. Vedel by som si však predstaviť, že by som existoval aj niekde inde a nakoniec ma ešte niečo také možno postretne.

Keď ste v roku 1998 zakladali firemnú nadáciu, bola tu úplne iná spo­ločenská atmosféra ako dnes a firmy mali celkom iné problémy, než riešiť filantropiu či zodpovedné podnikanie. Ako vznikol ten nápad?

Začali sme v roku 1997 na zelenej lúke, firma bola v obrovskej strate. O rok ne­skôr sme začali tú mašinu roztáčať, no ešte sme nemali za sebou dynamo, ktoré by generovalo príjmy tak, aby sme tie obrovské náklady spojené s dotovanými zariadeniami vedeli kompenzovať. Rok 1998 bol preto rokom najväčšej straty a my sme sa vtedy s Andreou Cocherovou vybrali na predstavenstvo s návrhom vytvoriť Konto Globtel. Mnohí členovia predstavenstva sa na nás dívali, akoby sme spadli z Marsu. Hovorili sme im: „Dobre, my sme teraz v strate, ale sami vidíte, ako tá firma rastie a o pár rokov bude generovať veľké peniaze, preto by mala ukázať, že nejakým spôsobom budeme schopní vracať časť toho úspe­chu späť ľuďom.” Dnes to už nie je Konto Globtel, ale Nadácia Orange a tento rok budeme mať dvadsať rokov. Jediná firemná nadácia, ktorá je na Slovensku známejšia, je Nadácia Markíza, ale s nimi sa nemôžeme porovnávať, pretože ani zďaleka nemáme ich komunikačné možnosti. Je to náhoda? No nie je. Je to preto, lebo to robíme dlhé roky poctivo a nerobíme to kvôli reklame.

Za influencera, v takom tom celospoločenskom význame, sa určite nepovažujem.

Máte nejaký lifehack, niečo, čo vám pomáha zvládať pracovné nasa­denie?

Ja si žijem svoj normálny život, snažím sa vypadnúť mimo mesta vždy, keď je to trochu možné, snažím sa udržať si víkendy pre seba, pretože cez týždeň nemám čas na nič iné, som tu od rána do večera.

Dnes žijeme v dobe, kedy chce byť každý teenager influencer, každý chce mať vplyv. Považujete sa vy osobne za vplyvného človeka?

Ako kde. Mám pocit, že vo firme mám nejaký vplyv, ktorý nie je len formálny, nie je daný len mojou pozíciou. Aj mimo firmy sú skupiny ľudí, ktorých zaujíma môj názor. Boli a sú to aj ľudia z politiky. Nerobím to iniciatívne, ale keď sa ma opýta­jú a viem k tej téme niečo povedať, tak sa vyjadrím. Za influencera, v takom tom celospoločenskom význame, sa ale určite nepovažujem.

Okrem mnohých iných aktivít je Orange aj partnerom festivalu Poho­da. Chodíte na Pohodu?

Bol som tam viackrát, ale vždy len cez prípravné práce, nikdy som nebol na sa­motnom festivale. Rád by som to tento rok prvýkrát zmenil.

Akú hudbu počúvate?

Som skôr klasik, mám rád to, čo sa už dnes dá označiť za trochu staršiu hud­bu. Moja najobľúbenejšia kapela bola a asi aj zostane Bee Gees. Mám celkom slušný sluch, mám rád aj nové veci, ale preto, že sú dobré, nie preto, že sú nové.

Kam idete, keď chcete mať pokoj od ľudí, mailov a telefónov?

Máme chalupu na Motyčkách, to je medzi Starými Horami a Donovalmi. Sú to dve hodiny cesty autom, ale je to úplne iný svet a aj trochu iní ľudia. Nikdy sme sa tam nestretli s nejakou závisťou alebo niečím podobným. To je naozaj super miesto.

Má tam Orange pokrytie?

Má. Dokonca 4G (smiech).

Ako sa vám páčil tento článok?

Kliknite na hviezdičky

Hodnotenie: 5 / 5. Počet hlasov: 5

Tento text ešte nikto nehdonotil

Zdieľajte článok so svojimi priateľmi

,

od

Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *