Taxíkom na zastávku, autobusom na Schwechat, kľučkovanie po novom elegantnom termináli pomedzi displeje, ktoré neosobne, no v super-ultra HD rozlíšení oznamujú, že náš let trvajúci 80 minút má meškanie hodinu. Pardón, už dve. Pointa narodeninového prekvapenia pre moju budúcu manželku je po dňoch úspešného utajovania nedôstojne vyzradená na check-ine, kde sa snažím zistiť, čo robiť, ak kvôli meškaniu nestihneme prestup do final destination. Po pobehovaní od indickej Rakúšanky k ázijskej Rakúšanke zisťujeme, že pracovníci najväčšieho letiska krajiny, ktorej neoficiálnym sloganom je heslo „Ordung must sein“, majú v letiskových systémoch taký bordel, že nám nevedia dať jedinú zmysluplnú radu. Ak teda nerátame ten geniálny nápad check-in lady, ktorá mávnuc rukou zafilozovala: „ …ja by som išla vlakom.“ Z Ríma do Palerma?! Ja, naturlich.
Čas zabíjame v letiskovom bufete, kde pracujú výlučne ženy nahlas kľajúce takou ľúbozvučnou slovenčinou, že by sa tu aj zamestnanec drevospracujúceho priemyslu z regiónu horná Orava naučil mnoho nových termínov. Nás sem nasmerovali 15-eurové vouchery od Alitalia, ktorých hodnota počas tých pár minút od check-inu k pokladni klesla na 12 eur, no reálne je z nich použiteľných asi tak šesť, lebo pravidlá. Pri bagete, pive a WiFi-ne sa na Twitteri dozvedáme, že dáky novodobý Nero podpálil terminál rímskeho letiska Fiumicino. Meškanie narastá na tri hodiny, už-už chcem nahlas zakričať oxymoron typu zlatý Ryanair, alebo niečo podobné. Hryznem si radšej do jazyka. Nevieme, či dnes vôbec dorazíme do Ríma, nevieme, ako sa dostaneme do Palerma, nevieme, kde budeme spať. Adventure has just began.
Niekoľko minút pred deviatou sa z letiskovej dráhy komótne, no predsa odlepuje to mini lietadlo, ktoré malo štartovať pred tromi hodinami. O osem mini suchárov a dve deci hnusnej červenej žbrndy neskôr sa moje chlpaté nohy v zodratých Salomonoch vôbec prvýkrát v živote dotýkajú svätej talianskej zeme. Obrovský význam tejto historickej chvíľky nedokážem celkom precítiť, pretože tak rýchlo, ako nám len kolieska kufrov dovoľujú, sa rútime kamsi do útrob ešte stále dymiaceho rímskeho letiska. Očakávam chaos, paniku, zmar, čakám, že v tom úplne najlepšom prípade sa nám podarí v okruhu 50 km od letiska nájsť mizerný hotel s jedinou voľnou izbou za strašné peniaze, v tých realistickejších úvahách však premýšľam, či sa lepšie spí na letiskových lavičkách, alebo rovno na podlahe. Počas nasledujúcich piatich minút sa však udeje niečo nepredstaviteľné, niečo, čo zbúra všetky tie národné stereotypy roky vryté v mojej hlave – Taliani predvedú, ako vyzerá efektivita a organizovanosť. Sledujte:
1. minúta
Prichádzame na helpdesk Alitalia. Len tak z povinnosti, v skutočnosti nemáme vôbec žiadne očakávania, z našich tvárí srší unikátny mix nasratosti, rezignácie, strachu a jedného veľkého otáznika. Mierne nás zneistí zistenie, že tu naozaj s úctyhodným nasadením makajú štyria makaróni a ľudia odchádzajúci od pultíku nádeje vyzerajú o sedemdesiatdva levelov spokojnejší, ako tí vo Viedni.
2. minúta
Talianskemu dvojníkovi Jean Rena s nenávideným logom Alitalia vyšitým na košeli sa snažím vysvetliť našu zúfalú situáciu, ten mi len vytrhne z ruky vytlačenú letenku, 10 sekúnd kliká v systéme, ktorý je, zdá sa, na rozdiel od toho rakúskeho, nečakane funkčný a plný použiteľných informácií. Načarbe mi na papier číslo brány a tým najpresvedčivejším spôsobom, akého je Talian schopný, povie: „Ponáhľajte sa tam.“ „Ale kde, kade, čo tam, čo ak…“ nenechám sa predsa odjbt takýmto lacným trikom. „Ak nestihnete, tak sa vráťte za mnou, ale teraz utekajte“, pokojne odpovie Talian na moje citoslovcia plné nedôvery. Začína mi to dochádzať.
3. minúta
Rozbiehame sa tadiaľ, kam svojou neoholenou hlavou kývol Jean Reno, kufre poskakujú na akože mramorovej dlažbe letiska, eskalátorom vybehneme na poschodie, nespomaľujeme ani medzi preplnenými Duty free obchodmi. Vrážame do ľudí, ktorých tu musí byť viac, ako vybaví bratislavské letisko za celý rok. Ďalším eskalátorom klesáme späť na prízemie, preskakujeme tých, ktorí si ustlali na podlahe, až teraz si všímam, že sú ich tu stovky. Gate B2… B8… B10….B14. Konečne. Pri kempingovom stolíku tu sedia dvaja carabinieri, vyobliekaní, ako by mal boardingovať pápež. Až o pár hodín neskôr zistím, že v krajine, kde sú móda a elegancia rovnako dôležité, ako dobré jedlo, futbal či rodina, sú aj uniformy tých najobyčajnejších policajtov elegantnejšie, ako to, do čoho mi navliekame prezidentskú stráž. Ale späť na letisko.
4. minúta
Šuhajom s tvárami súcimi do katalógu Dolce&Gabanna, daňové triky 2015 podávame svoje letenky. Tí bez akéhokoľvek náznaku záujmu takmer nebadateľne kývnu hlavami a už sa teperíme cez turnikety, vybiehame z terminálu a naskakujeme do pristaveného autobusu, ktorý nás odváža k veľkému Airbusu vo farbách Alitalia.
5. minúta
Keď sa trochu vydýchame a rozhliadneme, tak zistíme, že sme sa omylom ocitli v castingu na remake Krstného otca. Všade okolo nás sa lesknú hlavy s čierno-čiernymi gélom uhladenými vlasmi, jastrabie oči spolucestujúcich majú v sebe presne to, čo čakáte od pohľadu, ktorý bude tým posledným, čo vo svojom živote uvidíte. Elegantné oblečenie, tmavé kufríky, sem-tam klobúčik. Nadšene sa usmievame, pretože už niet najmenšej pochybnosti, že práve nastupujeme na palubu lietadla, ktoré môže smerovať na jediné miesto na svete. Do Palerma, ragazzi!
Ak by nám pred desiatimi minútami niekto povedal, že v tejto chvíli už budeme sedieť v lietadle, ktoré si to šinie po runwayi na štart do Palerma, tak ho nemilosrdne utlčiem zoschnutým kusom feferónkovej pizze z letiskového bufetu. Taliani však meškanie spôsobené požiarom terminálu zvládali celkom frajersky, jednoducho tak rýchlo, ako to bolo možné, pristavovali lietadlá a posielali do nich všetkých ľudí, ktorí mali do cieľovej destinácie letenku bez ohľadu na triedu alebo čas odletu, až kým sa lietadlo nenaplnilo. Na veľké letiská za oceánom dokonca posielali prázdne lietadlá, ktoré naložili nešťastníkov uviaznutých v NewYorku, Washingtone či Miami, aby ich mohli dopraviť do Ríma.
To, že pristávame v Palerme len s trojhodinovým meškaním, je síce regulérny zázrak, no naša cesta ešte nekončí. Je práve jedna hodina po polnoci, my stojíme pred palermským letiskom a netušíme, ako sa dostať do mesta. Posledný autobus odišiel pred hodinou, taxík stojí 45 EUR, čo je len trochu lacnejšie, ako jednosmerná letenka z Viedne, miestni taxikári vyzerajú ešte menej dôveryhodne, ako tí, čo postávajú pred bratislavskou Hlavnou stanicou a naša vyjednávacia pozícia je úplne mizerná. Keď tu zrazu z haly letiska vychádza štvorčlenná talianska rodinka a súčasne s ňou zastavuje pred nami VW Sharan. To je také auto, do ktorého sa po drobných úpravách zmestí presne … šesť ľudí plus šofér. Bez najmenších problémov sa dohodneme s hlavou rodiny, aj s taxikárom, hoci nikto z nich nevie ani slovo po anglicky a vezieme sa za 13 EUR. Náš prvý sicílsky travelhack. Zostáva vyriešiť už len posledný problém – ako o pol druhej ráno oznámiť Sicílčanovi, u ktorého máme rezervované ubytovanie, že sme predsa len dorazili do Palerma, hoci sme mu pred pár hodinami z Viedne písali niečo úplne iné. Skúšam SMS-ku v štýle bezstarostného talianskeho prístupu k životu a do minúty príde odpoveď: Perfecto, this is my address, show it to taxi driver. Celkom zaujímavý automatický odpovedač, pomyslím si a ukazujem správu taxi driverovi. Ten síce adresu nepozná a zastavuje nám na Stazione Centrale, no aspoň ochotne naštartuje Google Maps a ukáže nám, kadiaľ ísť.
Prvé tri otázky, ktoré sa mi kráčajúc nočným Palermom vynorili v mysli, prišli presne v tomto poradí – prečo je tu všade toľko smetí? Prečo tí piati obrovskí černoši sediaci na chodníku na nás tak čudne pozerajú? Neprejdeme radšej na druhú stranu ulice? Prejdeme. Ďalšie otázky prichádzajú vzápätí – je možné, že by v nás domáci takto na prvý pohľad mohli spoznať turistov? #LOL Prečo je v tých baroch o takomto čase toľko ľudí a prečo tak vykrikujú? Ale predovšetkým – čo sa stane, ak zazvoníme Palermčanovi o druhej ráno s tým, že chceme uňho prespať? Na rozdiel od všetkých predchádzajúcich, na tú poslednú otázku dostaneme za pár minút jednoznačnú odpoveď, len čo v tej spleti kľukatých chodníčkov, ktoré tu vznešene nazývajú ulicami, nájdeme tú našu. Keď už tretíkrát hrkotajúc kuframi prechádzame rovnakým miestom a pomaličky začíname vzbudzovať pozornosť Sicílčanov popíjajúcich v baroch, objavujeme nenápadné plechové dvere, ktoré sú vchodom do B&B PalermiT´amo. Z hlboka sa nadýchnem horúceho palermského vzduchu, veď to pokojne môže byť jeden z posledných nádychov, a zazvoním. Hlavou mi ešte prebehne, že toto by sa pekne vynímalo v akomkoľvek bucket liste. Ozve sa bzučiak, potlačím dvere a sme vo vnútri. Takže, aká je tá odpoveď na otázku, čo sa stane, keď sa s plnými kuframi idete ubytovať v Palerme o druhej ráno? Majiteľ B&B vás privíta s priateľským úsmevom, akoby ste sa poznali roky, ani najmenším gestom nenaznačí, že by ste nebodaj prichádzali v nezvyčajnom čase, ukáže vám kuchyňu, opýta sa, na koľkú má pripraviť raňajky, pomôže vám odniesť batožinu do izby a z chladničky prinesie vychladenú minerálku. Odpadli sme. Ležiac v posteli vkusne zariadenej novo zrekonštruovanej izby premýšľam, či takýto prístup k zákazníkom majú všetci majitelia penziónov na Sicílii, alebo to len my máme také šťastie. Verím, že to zistíme časom, zatiaľ vám však bez zaváhania môžeme poradiť, že ak niekedy pôjdete do Palerma, tak sa určite ubytujte u Giovanniho v B&B PalermiT´amo. Neoľutujete. #SicilyTravelHackNo2
Pridaj komentár