West Coast Trip 2013, Day 2, 400 km
Prebudenie vo Vegas môže priniesť rôzne prekvapenia, striptérku v posteli, matrac z vašej postele na streche hotela alebo aj živého tigra v kúpeľni, v závislosti od toho, aký film práve pozeráte. V realite zvykne byť jediným prekvapením tých 40°C o deviatej ráno, prípadne ešte strašná opica, no tej sme sa z ekonomických dôvodov úspešne vyhli. Pud sebazáchovy nás núti bleskovo prehádzať veci z klimatizovanej izby do klimatizovanej Toyoty a vzápätí úplne iracionálne vyrážame do púšte.
Pri odchode z motela ešte stretávame párik Aziatov, ako navlečení do oblečenia s dlhými rukávmi a s dáždnikom nad hlavou kráčajú do vyprahnutých ulíc Vegas. Podobnú chybu sme urobili aj my pred pár rokmi, a tak tušíme, že kým my dnes v nevadskej púšti zažijeme slabé demo, na nich čaká do detailov odladená ostrá verzia pekla. Vzďaľujeme sa od Stripu, budovy sa zmenšujú, neónov ubúda a mesto gýču sa nám pred očami mení na bežné americké predmestie. Dlhočizné rovné ulice, pár deväťdesiat stupňových odbočení a sme za mestom.
Las Vegas – Zion NP – Kanab, 400 km | Väčšia mapa >>
Hodinový sklz v našom na minútu vypočítanom routepláne už dnes nedoženieme, skôr naopak, to ale v tejto chvíli ešte netušíme. Ďalšiu hodinu vzápätí strácame pri prvom veľkom nákupe zásob potravín. V americkej samoške s rozlohou priemernej slovenskej dediny je totiž pomerne náročné objaviť stravu, ktorá zvládne štyridsať stupňové teploty bez zmeny skupenstva, a zároveň ju nevyrába ropná rafinéria. Ideme na istotu a do košíka, ktorý by bol u nás skôr prívesným vozíkom za auto, hádžeme arašidové maslo, sladké rožky, banány, sušené ovocie, babykarotku a niekoľko galónov pitnej vody. Žiadne gurmánske zážitky nás teda nečakajú, na prežitie nám to však stačí, navyše spoliehame sa, že základom našej stravy budú sľubované bohaté kontinentálne raňajky v moteloch. Keby sme vedeli to, čo v tejto chvíli nevieme, tak náš nákup vyzerá úplne inak.
O pár desiatok míľ a dve balenia bejbykarotky neskôr prichádzame konečne do NP Zion a deje sa niečo veľmi zvláštne. Garmin tvrdí, že do cieľa cesty zostáva päť míľ a budeme tam o 17:40, hodiny na palubovke Toyoty však ukazujú 16:30, čo by znamenalo, že zostávajúci kúsok cesty pôjdeme viac ako hodinu. Videl som tunajšie cesty na StreetView, uznávam, že je to riadna divočina, no päť míľ prejdeme za hodinu aj pešo. Niečo je zle. Prejde asi desať minút a Garmin nám oznamuje, že sme dorazili do cieľa našej cesty, čo by aj sedelo, lebo pred sebou vidíme Zion Visitor Center. No hodiny na Toyote aj našich telefónoch tvrdia, že je 16:40, zatiaľ čo Garmin tvrdohlavo ukazuje o hodinu viac. Začínam tušiť, kde sa stala chyba. Pre istotu sa pani v miestnej kaviarni pýtame, koľko je práve teraz na tomto mieste hodín, hoci každý z nás má v ruke telefón.
Jej čas sa zhoduje s tým Garminovým, moja pomerne nepravdepodobná teória je potvrdená – niekde medzi Las Vegas a NP Zion sme prekročili časové pásmo a stratili sme tak ďalšiu hodinu. Presnejšie, prešli sme z Pacific Time Zone do Mountain Time Zone a nikde sme si nevšimli takúto značku. Boha. Je už takmer šesť, v panike chytáme jeden z posledných shuttle busov a nechávame sa previezť po dne Zion Canyonu. Vystupujeme na predposlednej zastávke vyhliadkovej trasy, kukáme ako puci na tie obrovské kolmé steny, močíme si nohy v potoku tečúcom po dne kaňonu a sledujeme mladého jeleňa, ktorý sa tu, istý si svojou nedotknuteľnosťou, bez obáv motá okolo turistov.
Ohúrení chceme vidieť ešte viac, navzdory plánom naskakujeme na prichádzajúci shuttle a necháme sa odviezť na úplný koniec kaňonu. Baby sú odhodlané dokráčať až ku Zion Narrows, čo je vraj one of the world’s best canyon hikes, ja mám po celom dni šoférovania z jedného časového pásma do celkom iného všetkého dosť, tak si líham na kmeň stromu pri malom vodopáde.
Ak nepotrebujete ani jedno ani druhé, tak môžete skúsiť kliknuť na inzerát nižšie, podporíte tak pár centami tento blog. Díkez.
Kika & Zion Canyon.[/caption]
[easymedia-gallery med="450" style="light"]
Tesne pred zotmením sa nakladáme do Toyoty a prechádzame po jednej z najkrajších scénických ciest na celom našom tripe. Asfalt sa kľukatí, ako by sme prechádzali paso niekde v Dolomitoch, stúpame okolo ozrutných skalných stien, od desiatky metrov hlbokého kaňonu nás delí polmetrový kamenný múrik, v rádiu hrá Born to be Wild a Pusa sa snaží natočiť tú krásu skôr, než slnko celkom zapadne za červené skaly. Veď si to pozrite vo videu nižšie. Vchádzame do starého tunela vytesaného do skaly a na jeho druhej strane nás už čaká úplná tma, polovicu scenic route tak nevidíme vôbec.
Pridaj komentár