Prvé minúty na Srí Lanke

Letisko v Colombe je trochu iné, ako všetky tie, cez ktoré sme doteraz prešli. Na imigračnom tu síce majú podobné zástupy ľudí a dôležitých úradníkov, ako na JFK, no tu akákoľvek podoba končí.

Tak napríklad taká duty free zone – regále plné alkoholu, sladkostí a parfémov som si tu vlastne ani nevšimol, pretože výhľad mi zacláňali mrazáky, pračky a mikrovlnky, niektoré aj očividne použité. Neverili sme, no už pri baggage claim nám začalo dochádzať, že sme sa naozaj ocitli v trochu inom svete, keď okolo nás stálo zo 5 miestnych borcov, ktorí si na vozíku tlačili okrem kufrov aj kombinovanú chladničku s mrazničkou. Asi darček pre manželku zo služobky, čokolády sú out.

Pri čakaní na náš poloprázdny kufor sa nám, bielym turistom zo studenej Európy, začali objavovať na čelách prvé kropaje potu a v duchu som preklínal nefungujúcu klímu na hlavnom letisku v krajine. O pár minút neskôr som však pochopil, že klíma bola nielenže funkčná, ale aj riadne vypeckovaná, pretože dve sekundy po tom, čo sme vyšli z letiska von, nám vytryskli kropaje potu všade. Akože, OK – prežil som mnoho tropických dní v slovenských panelákoch, boli sme sa prejsť aj v Dead Valley, kde nás ovieval 60-stupňovy vánok, no toto bolo tropické peklo. Teplota výrazne cez 35°C kombinovaná so šialenou vlhkosťou. A to je pol deviatej ráno.

Pred úschovňou si veci z kufra prehadzujeme do batohov a ja sa zbavujem všetkých častí oblečenia, ktorých sa v budhistickej krajine zbaviť môžem. Lúčime sa s kufrom, ktorý nás tu bude dva týždne čakať a vyhadzujeme si na chrbty batohy, ktoré značne oťaželi, a tak premýšľam, či sa skôr zbavím trištvrte litra marhuľovice (dezinfekcia), alebo trištvrte kila mačacích granúl (charita).

Náš vodič a ubytovateľ v jednom nás už čaká pred letiskom, vďaka čomu na nováčikov celkom suverénne a hlavne úspešne odbíjame nájazdy neodbitných tuk-tukárov, ktorí výrazy ako “thank you, but no”, “no”, “really no”, “no, no, noooo” a ich ekvivalenty rozširené o vulgarizmy rôzneho kalibru nepovažujú za odpovede.

Booking.com

Zvítame sa s Krishanthom, u ktorého strávime prvú aklimatizačnú noc a naložíme sa do najmenšej Toyoty, akú som kedy videl. Sadám si na sedadlo spolujazdca (vľavo) a vyrážame do legendárnej srílanskej premávky. Prichádza TEN moment, v jedinej sekunde všetko do seba zapadá a my už chápeme, prečo v tejto krajine trvá 70 km cesta autom 3 hodiny. Oni tu totiž nieže nerešpektujú dopravné predpisy, nič také ako dopravné predpisy tu očividne neexistuje. Ten film prvých sekúnd na cestách Srí Lanky z mojej hlavy už nikdy nezmizne, bolo to presne takto:

Zprava môžeš vedúci, jaaaj ne, šak zľava treba dávať prednosť, tak zľava teda nemôžeš. Kámo, fakt ne! Si slepý? Šak tuk-tuk sa ti tam rúti, do ťavieho palca, to bolo tesné, veľmi tesné. Uff. Pozor autobus! Presne oproti nám!! Nič?! Nevadí, šak pekný život to bol. UHNIII! Mamička moja, šak oni tu majú suicide day…

A takto furt dookola. Napravo motorka s tromi generáciami jednej rodiny, naľavo tuk tuk s SMS-kujúcim šoférom, oproti autobus vyrobený nie skôr, ako pred 70 rokmi, náš vodič sa usmieva a rozvíja s nami zdvorilostnú konverzáciu. Všetci účastníci tejto hromadnej samovraždy si to nakoniec rozmyslia a nejako sa poukladajú, nikde ani náznak stresu, ak teda zaň nepovažujeme neustále trúbenie. Keď  Kirshantha postrehne ten smrteľný strach v našich očiach, tak na vysvetlenie po prvýkrát použije vetu, ktorú budeme v najbližších hodinách počuť ešte veľakrát  – It´s a Sri Lanka system.Vitajte.

Ako sa vám páčil tento článok?

Kliknite na hviezdičky

Hodnotenie: / 5. Počet hlasov:

Zdieľajte článok so svojimi priateľmi